Pár stránok z knihy Čarovné kone - na ukážku


Predslov

Verím, že v živote každého človeka raz príde deň, keď si povie "teraz! už viem, čo chcem". Žiaľ, častokrát sa to stane až na smrteľnej posteli. Mne sa to stalo tiež, avšak nie na tej mojej. Sedela som pri mojej zomierajúcej mame a videla som všetku tú bolesť, ktorú mala v očiach. Veľa sme sa rozprávali a ja som z jej príbehu pochopila, čo všetko vo svojom živote nestihla a už ani nestihne. Rovnako som sedela na smrteľnej posteli môjho otca a držala ho za ruku. Cítila som to isté. Bolesť a smútok z toho, čo nestihli a čo neurobili. A tak som si povedala, že ja takto zomierať nechcem. V tej chvíli som sa rozhodla nasledovať svoje sny a opäť do svojho života vniesť Môj život. Bol to sen o priateľstve na Zemi a o živote s koňmi. Až neskôr som si uvedomila, že som vlastne len potrebovala nasledovať motto, ktoré som vybrala na maturitné oznámenie našej triedy: "Ak chceš realizovať svoje sny, prebuď sa!"

A tak som sa jedného dňa prebrala a začala som hľadať informácie, miesto i ľudí, ktorí by mi v tom mojom sne pomohli. Tým mojim snom boli KONE. Nevedela som prečo a ako to urobiť, ale jednoducho som vykročila. Túžila som im byť nablízku a vniesť ich do môjho života aj keď som nemala predstavu, čo s nimi chcem vlastne robiť. Surfovala som po internete, kupovala som si knižky, navštevovala som rôzne kurzy aj jazdecké školy, ale stále to nebolo "ono". Nemala som úplne jasnú predstavu čo hľadám, ale cítila som, že to mám s koňmi nejako "inak", ako som bežne vídavala. Nemala som až takú veľkú túžbu jazdiť na koni, ale nevedela som, ako inak sa im môžem priblížiť. Možno som len ešte nebola dostatočne naladená, ale v mojom okolí som nevedela nájsť ľudí, ktorí by to cítili podobne ako ja. Jednoducho som sa nedokázala prispôsobiť tomu, čo som zažívala všade kam som prišla "učiť sa jazdiť". Nerozumela som tomu, čo mám robiť a hlavne prečo a cítila som sa zmätená z toho, čo som zažívala, pretože som často videla bolesť v očiach koní a čosi mi tam stále chýbalo.

Jedného dňa som v jednej z jazdeckých škôl nanútený bičík treskla o zem a povedala som si, že musí predsa existovať aj iná cesta ako preťahovanie oťaží, kopanie do slabín a dokazovanie si kto z koho. Nechcela som byť otrokárom, ktorý len využíva kone ako nosiče svojho bremena, športové náčinie, náplasť na ego či symbol prestíže. Inšpirovaná knihou Lindy Kohanov Tao koně, zážitkovým seminárom Horsense Outdoor v Čechách a posilnená vierou v krajší svet, som vykročila za volaním srdca. Bezhlavo a bez väčšej prípravy. Dnes viem, že to bolo veľmi nerozumné a nie nasledovaniahodné rozhodnutie. Mohla som ešte počkať, viac hľadať a lepšie sa na to pripraviť. Ale kto vie, čo je správne?

Kráčala som aj stále putujem na svojej ceste s veľkou dávkou šťastia a vďaka ľuďom, ktorí sa ne-náhodne objavili a objavujú v mojom okruhu. Pomáha mi aj zdedená ochota učiť sa a pár skúseností z vlastného života. Ale hlavne kone mi sú mi na tej ceste oporou, inšpiráciou i motiváciou. Naučila som sa už od nich a pri nich neuveriteľne veľa a neustále sa učím. Nie som žiaden expert na kone a občas mám pocit, že ozaj nič neviem. Z pohľadu ľudí, ktorí sú pri koňoch niekoľko desaťročí, viem toho naozaj podstatne menej. Ale pravda je aj taká, že veľa vecí cítim, aj keď na to nemám vysvetlenie a ani roky skúseností. Posilňuje ma nielen moja filozofická povaha a túžba vidieť veci v súvislostiach, ale hlavne slová skúsených horsmenov Toma Dorrance a Marka Rashida. Obaja sa zhodujú v jednom - ak chceš nadviazať s koňom spojenie, musíš to jednoducho cítiť a vedieť používať silu spolu s citom.

Netrúfam si v nasledujúcich stránkach poučovať ani radiť, ako to má byť s koňmi "správne". Je to len môj uhol pohľadu, určený zväčša širokej verejnosti na rozšírenie obzorov.

Zažila som a uvedomila som si na tej ceste všeličo a bola by podľa mňa škoda sa o to nepodeliť. Čo keď zomriem skôr, ako moja dcéra pochopí, čo som tie roky pri koňoch vlastne robila? Aj ľudia, ktorých stretávam sa často zaujímajú, ako to s tými koňmi vlastne je a ako som sa ku koňom dostala a prečo som vymenila pohodlie kancelárie a počítač za neistotu, konské chlpy a lopatu. A hlavne - stretávam ďalších a ďalších ľudí, ktorým kone učarovali a zatúžili ich vniesť do svojho života, ale netušia kde začať a čo robiť. Podaktorí z nich boli alebo sú rozhodnutí si koňa napokon aj kúpiť, pre seba, či svoje neodbytné dieťa. A možno aj podobne ako ja - bez skúseností a bez hlbšieho poznania súvislostí, pravidiel živočíšnej ríše, len s túžbou v srdci a peňaženkou plnou možností. Aby ten ich príbeh nemusel byť taký kostrbatý, ako ten môj a aby viac ľudí "videlo za horizont možností" a kone získali vedomejších majiteľov, rozhodla som sa o ten môj príbeh a postrehy podeliť.

Počas posledných 4 rokov som pri koňoch stretla rôznych ľudí, a zväčša to boli ženy, ktoré zažili niečo podobné alebo sú pri koňoch oveľa dlhšie ako ja a tiež majú svoje skúsenosti. Podaktoré zanechali vo mne hlboký dojem a niektoré som aj oslovila s prosbou, aby prispeli svojim uhlom pohľadu či vlastným príbehom a oni s nadšením súhlasili. Vedeli prečo a ja som im nesmierne vďačná. Podobných úžasných žien je (nielen okolo mňa) verím omnoho viacej, ale všetky by sa sem asi ani nezmestili.

Príbehy, ktoré tu nájdete nie sú podľa mňa len o týchto konkrétnych ženách a o ich koňoch. Sú o hľadaní spoločnej cesty pre všetky bytosti na tejto planéte, o hľadaní a využívaní skutočného potenciálu nás všetkých a o našich vzájomných vzťahoch. Ich "ženský uhol pohľadu" (dôraz na cit, empatiu, prispôsobivosť a spoluprácu) je totiž v dnešnej dobe nadmieru potrebný. Svet sa v posledných storočiach dostal do slepej uličky a ja som presvedčená (podobne ako mnoho iných filozofov a mysliteľov), že je to práve nerovnováhou, ktorú spôsobil prílišný dôraz na to, čo je racionálne, teda typické viac pre mužský spôsob nazerania na svet (dôraz na fakty, štruktúry, pravidlá a silu). Ak sa tieto dva pohľady dostanú do rovnováhy a začnú sa viac prepájať, na svete opäť zavládne harmónia a súlad. Ženy, ktoré sa naučili spolupracovať s koňmi svojim "ženským spôsobom", sú teda pre mňa inšpiráciou, ako "sa to dá".

Dnes viem, že "iná cesta" s koňmi existuje. Respektíve tých ciest je veľa a toto je len jedna z nich. Cieľom tejto knižky je pomôcť rozšíriť obzory, aby mohlo viac ľudí uvidieť, že kone nemusia byť len na jazdenie a že existuje aj iný rozmer a význam života s koňmi. Taký, ktorý okrem partnerstva s koňmi pomáha obnoviť spojenie s celou prírodou a tým aj sami so sebou.. alebo vlastne naopak.

***

V prvej časti knihy, s názvom PRÍBEHY - CESTA K SEBE, nájdete môj príbeh (v presnom znení z môjho denníčku, tak ako sa odvíjal počas 4 rokov) a príbehy iných žien, ktoré sa podujali podeliť o svoje zážitky a skúsenosti. Zámerom tejto časti je inšpirovať iné ženy (aj mužov), ktoré hľadajú vlastnú cestu a povzbudiť ich k vytrvalosti a ochote učiť sa prekonávať svoje "komfortné zóny".

V druhej časti knihy, s názvom ROZPRÁVANIE O KOŇOCH, nájdete zhrnutie základných, ale aj málo známych poznatkov o koňoch, ktorých cieľom je rozšíriť povedomie o potrebách, schopnostiach a možnostiach spolupráce s koňmi. Nakoľko sa nepovažujem za odborníka na kone (som len kdesi na začiatku), kapitoly revidovala a časť z nich aj sama pripravila skúsenejšia a vzdelanejšia koniarka Hanka Šišková.

Fotografie použité v knihe vznikli počas našich obyčajných dní či pri aktivitách s koňmi (fotené mnou alebo niekým, kto bol práve po ruke, s dovolením zúčastnených strán), s výnimkou fotografií uvedených v príbehoch jednotlivých žien (tie sú z ich vlastných archívov). 

Daniela Tejkalová


Chcete vedieť viac?