DANIELA TEJKALOVÁ

Časť: Z môjho denníku (časť prvá, v knihe v plnom znení)



Október 2015

Keď som mala 5 rokov, posadili ma prvýkrát na koňa. Veľkého, ťažného. Nikto iný si netrúfol. A spadla som. A namiesto toho, aby som zanevrela na toto tajuplné stvorenie, zamilovala som sa. Detskú izbu neskôr zdobili plagáty koní, ktoré mi otec nosil zo zahraničia a debničky v izbe tvorili imaginárneho koňa, na ktorom sme so sestrou cválali prériami. S básničkami o koňoch a s obrázkami koní som vyhrávala všetky školské súťaže a mala som ich jednoducho všade. Potom som niekoľko letných prázdnin trávila tým, že som vyhľadávala každú možnú chvíľu, ako byť reálne pri nich. Mali sme drevenicu v Belianskych Tatrách, kde život začiatkom 80-tych rokov plynul pomaly a štátne traktory sa všade nedostali. A tak sme mali to šťastie, že sme s koňmi orali, zvážali seno, nechali sa voziť na ich spotených chrbtoch alebo sme sa so sestrou s nimi len tak túlali tatranskými lúkami.


Nestačilo mi to a tak som si od rodičov vydupala jazdecký klub a každý víkend som s nadšením trávila čistením koní, tréningami, upratovaním stajne a kydaním hnoja. Poctivo sme trénovali a tak sme sa stali majstrami Bratislavy aj Slovenska v súťaži voltížnych družstiev.

Tešila som sa, že už som pripravená do sedla a budem môcť poriadne jazdiť a že takto budem žiť ďalších veľa rokov a stanem sa veterinárkou, aby som mohla koňom a iným zvieratám byť nablízku. Jedného dňa, krátko po mojich 10tich narodeninách, prišli po mňa rodičia a povedali "zbaľ si veci, tu končíš. Nemáme čas voziť ťa po pretekoch." Šokujúcu správu som prijala bez dupania a kriku, zostali mi len slzy a diera v srdci.

Ďalších 30! rokov som skúšala všetko možné - spoločenský tanec, gitaru, keramiku, hádzanú, motorku, tai-chi, nadčasy v agentúre, kariéru v korporáte, rozvod, stavbu domu, sťahovanie, horský bicykel, skok s padákom, tvorivé dielne...

Keď som už vyčerpala svoje zásoby náhradnej energie, keď som pochopila, že si chytám vlastný chvost a točím sa v kruhu dávno nepotrebných programov a že možno zomriem skôr, kým dokončím to, čo som chcela... podobne ako moji rodičia, ktorí podľahli bolesti a rakovine... rozhodla som sa konať. 

Dala som v práci výpoveď a bez zjavnej logiky, bez porady so skúsenými a bez vlastných skúseností som párkrát otvorila Bazoš... 

... a kúpila som si koňa.


3. november 2015

Doviezli mi ju pred pár týždňami. 

Volá sa Nina, má asi 6 rokov a väčšinu času prežila v stáde koní alebo v stáde oviec a kôz a trochu s nejakými ľuďmi. Je to kríženec haflinga, quatera, fjorda a welsha. Vraj chcel nejaký "chovateľ" poskladať nové, nenáročné, plemeno. Vyšiel z toho nízky koník s veľkým zadkom a krátkymi nohami. Posledných pár mesiacov strávila táto malá blonďavá kobylka v "prestupnej stanici" priekupníka koní, ktorý čakal na niekoho, kto ju vyplatí a bolo mu jedno, kto to bude. Pri predaji zdôraznil, že kobyla má "vlastnú hlavu" a treba na ňu tvrdo, čo bolo zrejmé aj z jeho spôsobu komunikácie s ňou. Pozrela som sa jej do očí a nezaváhala som ani chvíľu. Neriešila som jej vzhľad, zdravie ani chovanie.

Nedáva to logiku - neskúsená tvrdohlavá kobylka a neskúsená tvrdohlavá žienka. Obe citlivé a vnímavé, no s kýblom starých zranení v duši. Ochotné bojovať za svoje práva a nevzdať sa za žiadnu cenu.

Čo len z tohto bude? Nuž, uvidíme...



Február 2016


Už viem, čo znamená "prítomný okamžik", ale aj dôvera a rešpekt a prečo musí byť všetko v rovnováhe. Dobrovoľne priznávam, že som akosi precenila svoje sily a schopnosti a môj kôň mi začína prerastať cez hlavu. Snažím sa a učím, ale furt ten vysnívaný pokoj a pohoda s vlastným koňom nie a nie prísť. Neviem sa s ním občas ani prejsť, bez toho, aby sme spolu nebojovali a nenaťahovali sa kto kam chce ísť. Zrazu si uvedomujem, že tých 600 kg sa nedá len tak ľahko vypnúť ani oprieť o stenu ako bicykel.

A tak žiadam o pomoc. Okrem Miša a Ingridky prichádza na pomoc napokon aj Martin - koniar telom a s dušou indiána. S koňmi má bohaté skúsenosti a ovláda viacero metód, ktoré využíva presne podľa toho, čo ktorý kôň či jeho majiteľ potrebujú. Usilovne spolu trénujeme, smejeme sa a ja sa učím zároveň s Ninou. Stalo sa mi však to, čo som potrebovala o koňoch pochopiť a zažiť "na vlastnej koži". Lebo inak by som to asi nepochopila.

Po pár tréningoch som si začínala veriť a tešila som sa, ako nám to spolu pekne ide. Vedela som ako bez násilia pohnúť koňa dozadu či dopredu, ako ho bezpečne vodiť a otočiť "okolo predku a zadku" a ako ho prinútiť behať či stáť v kruhovke aj bez lonže. Bola som hrdá na to, že viem "ovládať" svojho koňa aj na voľno a ako si navzájom dôverujeme, no dostala som riadnu príučku.

Trénovali sme zrovna v kruhovke a ja som sa chcela tak trochu predviesť pred ľuďmi, ktorí tam práve boli. Pustila som koňa na voľno do kruhovky a nechala ho behať i zastavovať okolo seba. Kôň ma krásne nasledoval, až do chvíle, keď zbadal iné, nové kone a okoloidúceho žrebca. Kôň začal behať dokola a vyhadzovať kopytá k nebesám, až som musela z kruhovky ujsť. Mávanie bičom mi bolo nanič. Keby vtedy nebol Martin nablízku, asi by som jednu schytala. Nemala som toľko sebadôvery a odvahy, aby som koňa ukľudnila sama. Martinovi stačilo pár sekúnd a kôň pokojne stál po jeho boku. Nebolo to násilím ani plieskaním biča. Kôň potreboval len jeho sebadôveru a pocit bezpečia, aby sa ukľudnil.

Stalo sa to, že som svojmu koňovi verila až príliš a zabudla som pritom sledovať okolie a jeho jemné signály, že sa deje niečo nežiadúce. Verila som, že ma bude počúvať, ale neverila som sama sebe, že to zvládnem. Preto ma môj kôň nepočúval. A hlavne, chcela som sa predviesť, ukázať! Nebola som "prítomná"... bola som zase len v predstavách, ako ma budú ľudia obdivovať za to, ako nám to pekne spolu ide. Fuuu... nuž mám sa veru ešte čo učiť!

Neľutujem však ani minútu! Toto všetko okolo koní je pre mňa úžasné a lepšie ako čokoľvek čo som doteraz zažila. Je mi ľúto len toho, že som sa na toto celé lepšie nepripravila. Vôbec som nevedela, že kôň sa môže správať takto rôznorodo. Keď som chodila na kone ako dieťa a aj pred pár mesiacmi, keď som prešla niekoľko jazdeckých škôl a kurzov (medzi inými aj kurz Základy chovu a ošetrovania koní), nikto mi nepovedal, že kôň je mojim zrkadlom. A že každý kôň sa bude správať presne podľa toho, ako sa správa a cíti jeho jazdec, ošetrovateľ či majiteľ. Teda ako sa mám ja, ako sa cítim a čo mám v hlave. Alebo to tam niekde bolo... medzi riadkami... a len ja som to nebola schopná vnímať a pochopiť?


2. apríl 2016

Po piatich mesiacoch sa sťahujeme zo športového areálu. Do svojho. Nina a jej nový priateľ, hafling Merlin, dostali výbeh s krásnym výhľadom, uprostred čistej prírody, s prístreškom proti vetru i dažďu a my - ľudia, maringotkou na oddych a čítanie kníh. Ja som navyše získala skvelú parťáčku Lucku, s ktorou nikdy nie je núdza o dobrú náladu. Nedá sa opísať slovami tá krása bytia. 


Jar a leto 2016

Jar a leto ubehli ako voda. Pokojná a priezračná, plná krásnych zážitkov a stretnutí. Bolo nám s koňmi taaak krásne... že sa to ani nedá opísať slovami. Nemám na písanie ani čas. Jednoducho Žijem. Možno pár fotiek napovie...

Okrem Martina, ktorý tu na nás dohliada a učí nás konskému remeslu, prišla pomôcť aj Karolína a prišli k nám aj deti. Začali sa motať okolo výbehu a pýtať sa, či môžu prísť na kone aj ony. Že budú kľudne pomáhať a aj kydať hnoj a nevadí ak nebudú jazdiť. Stačí trošku, len aby tam s koňmi mohli chvíľu byť. Tak sme zrazu mali poobedný Klub priateľov koní a denný detský tábor. Prišli aj dospelí, ktorí zatúžili po dotyku s koňmi. Nemali sme pieskovú jazdiareň, ani halu, len ohradu s koňmi a malú drevenú kruhovku, ktorú sme si sami vyrobili uprostred výbehu. Ale deti chodili a dospelí tiež. Stačilo im len tam "byť". 

Nikomu nechýbali hodiny v sedle, elektrina, záchod ani tečúca voda. Pitnú vodu sme si doviezli a tú pre kone sme ťahali ručne zo studne. Aspoň sme sa pri tom veľa nasmiali, zohriali či ovlažili. Hrali sme sa s koňmi prevažne zo zeme a učili sme sa "pekne spolu dohodnúť". Sem tam sme sa išli okúpať do potoka alebo si natrhať ringloty na okolité lúky.

A hlavne, počas leta som stihla zažiť to, o čom som vždy snívala - len tak si vyjsť na prechádzku s koňom "na ruke", bez uzdy a sedla si len tak kráčať lúkou a lesom.. a keď sa mi zachce, vyskočiť na jeho chrbát a rozbehnúť sa cestičkou... v spojení, keď stačí pomyslieť a kôň odpovedá. Dotýkať sa dušou hviezd a nohami koňa Zeme. Vidieť tiene počas mesačného splnu a nechať sa niesť na jeho chrbte nočným lesom. To, že nemám partnera, ani oporu rodiny, mi už vôbec nevadilo. Cítila som sa silná, milovaná a v bezpečí.


Život s koňmi mi však ukazuje aj druhú stranu mince - starosti o výbeh i kone, fyzickú prácu, neočakávané udalosti... a to dennodenne. 

Kôň sa nedá odložiť a trochu ťažko sa sťahuje. Kôň má tiež "svoje dni" a občas s ním nie je reč a sú dni, keď sa kvôli počasiu ani nič nedá. Občas máme "svoje dni" my a vtedy zase kone nerozumejú nám. S parťáčkou Luckou, Merlinovou majiteľkou a trénerom Martinom sme počas leta zažili toľko vtipných chvíľ, koľko som sa nenasmiala hádam za posledných 10 rokov. 


19. november 2016

Zdá sa, že som sa asi nasmiala aj dopredu, pretože jeseň a zima budú pre nás veru zaťažkávacou skúškou. Všade je už teraz blato, vyhnojovanie výbehu trvá trikrát tak dlho, lebo sa šmýka a všetko je ťažké, mrznú mi ruky a z nosa kvapká. Kone sú neustále mokré a od blata, voda zamŕza a seno je zvlhnuté. Fúka ľadový vietor a začínajú mi mrznúť už aj myšlienky. Riešim dopravu vody a sena a zábavu pre kone, aby sa v zime neunudili. Indiánske típí, ktoré sa u nás objavilo ako dar z nebies, mi už dvakrát odfúkol severák a ja nemám síl ho znovu postaviť. No, bude to ešte zábavné!

Šediny na hlave mi pridáva aj zistenie, že školička, ktorú som si vysnívala aj nakreslila pre svoju dcéru a ktorú som celou dušou tlačila k životu (podobne ako roky predtým náš penzión v Karpatoch), zostáva pod správou bývalého partnera a jeho novej partnerky. Nemám ani za mak sily navyše bojovať o svoje miesto pod slnkom a tak prijímam finančné vyrovnanie a púšťam všetko dolu kopcom, spolu s tečúcou vodou plnou konských bobkov.


Marec 2017

Áno, zima si vypýtala svoje. Keď koncom roku 2016 zadula Meluzína svoju pieseň... došlo mi to. Nebude to ľahké a bude to trvať dlhšie, ako budem vládať... Fučalo, mrzlo a snežilo a voda vo vani zmŕzala okamžite.

Aj konské bobky je potrebné rozbíjať čakanom, aby sa vôbec dali vyzbierať. 2x denne pumpujem vodu z blízkej studne a dopĺňam krmivo vo dne v noci. Aj o polnoci, aby som stihla cez deň brigádu v meste. Keď sa vraciam z mesta a potom od koní, padám od únavy a ruky sa mi trasú. To bol fakt blbý nápad mať farmu na kopci, bez elektriny a bez tečúcej vody!!!! Občas už naozaj nevládzem a začínam prosiť Vesmír o pomoc. Chýba mi mama, otec aj partner, čo by ma objali a uistili, že to bude všetko dobré a že zima raz skončí. Jediné, čo mi vlieva teplo do žíl, je moja úžasná dcéra. Hoci má len 8, môžem sa na ňu vo všetkom spoľahnúť a dobiť si pri nej stratenú nádej.


Koňom zima nevadí, no už sa nudia a majú prebytok energie, pričom tej mojej každým dňom ubúda. Našťastie nie som úplne sama a Silvester môžem osláviť prácou. Aby nám vydržalo seno kým poľaví ľad a sneh, rozhodli sme sa vyrobiť koňom poriadne kŕmidlo. Bolesť v krku aj teplota mi síce stúpa rovnako rýchlo ako teplota vonku klesá, ale "keď musíš, tak musíš". Chlap dirigoval a dve žienky zabíjali klince. Ale veruže.. veselo nám bolo a kone mali o zábavu postarané tiež. Zvládli sme to rovnako dobre, ako stavbu druhého prístrešku.


Nuž, život na farme nie je rovnako pohodlný ako sedieť v čistej kancelárii za počítačom a nad čerstvou kávičkou debatovať o včerajšom projekte. Toto bol život TU a TERAZ. So všetkým, čo k nemu patrí. Tak nejako NAOZAJ... na vlastnej koži. Dostal sa mi vlastne až pod kožu, úplne "na dreň". V tej chvíli som skutočne zacítila pulzovať Život vo svojom srdci.

Oblaky leteli oblohou a slnko sa striedalo s dažďom a snehom. A mne došlo, že je úplne jedno aké je počasie (vonku aj v našom vnútri)... všetko je presne tak, ako má byť....


Pokračovanie príbehu v plnom znení (až do decembra 2019), ako aj ďalšie postrehy zo života s koňmi (radosti aj starosti), nájdete v knihe Čarovné kone. Dozviete sa, že to vôbec nemusí byť také jednoduché ako na obrázkoch a že ak sa raz rozhodnete kúpiť si koňa (sebe či svojmu dieťaťu), mali by ste sa na to dobre pripraviť:-)


Daniela Tejkalová

Zakladateľka vízie občianskeho združenia, hlavná autorka knihy Čarovné kone, asistentka hipoterapeuta, lektorka, filozofka a certifikovaná koučka.

Venuje sa koučingu (s koňmi aj bez koní), kineziológii a Bachovej terapii. Kým presedlala na kone, 15 rokov pôsobila v oblasti marketingu a prieskumu trhu pre nadnárodné korporácie.

Organizuje a vedie sebarozvojové a liečivé stretnutia s koňmi, semináre, programy pre skupiny, firmy a deti.

www.danielatejkalova.sk