Úryvok z knihy Čarovné kone, časť Príbehy - cesta k sebe


Lekcie od koní (1-6)

Čo ma kone naučili (a stále učia)

Daniela Tejkalová


Všetko to, čo som sa doteraz naučila počas života s koňmi, viem dnes použiť aj v bežnom živote. Absolvovala som za život veľa rôznych kurzov osobného rozvoja a veľa som sa na nich aj naučila - o sebe, o svete, o iných ľuďoch. Ale až kone mi ukázali, či to, čo som sa naučila, viem aj aplikovať v reálnom živote. Je úžasné žiť sám v lese, meditovať, cvičiť jogu, maľovať, spievať či tancovať a nechať tak svoju dušu prejaviť sa. 

Ale vedieť previesť svoje vízie, pocity a hodnoty do akcie v interakcii s inými bytosťami, s ľuďmi alebo aj s iným živočíšnym druhom... je podľa mňa úplne iný level. Level, respektíve "stupienok", v ktorom môžeme naplno pochopiť podstatu života na tejto planéte a znovu objaviť stratený "Raj na Zemi". Ak by som aspoň časť z toho, čo som sa naučila od koní vedela skôr, určite by bol môj život jednoduchší, menej kostrbatý a ušetrila by som si veľa nedorozumení, sklamaní a bolesti v duši.


Veľakrát sa pristihnem pri tom, že svojim klientom vravím, že základné lekcie s koňmi by mali absolvovať všetci rodičia. Pri koňoch sa totiž môžu naučiť základné princípy, ktoré uľahčia starostlivosť o deti aj celý rodinný život a komunikáciu s inými. Pri koňoch totiž nestačí, že niečomu porozumiete rozumom a budete sa usmievať, že chápete, alebo že na to dostanete "papier", alebo cítite, že to viete. Pri koňoch rovno vidíte, či ste to pochopili naozaj, v hĺbke duše a cez telo, alebo "tam ešte nie ste". Teda uvidia to hlavne tí, ktorí to chcú vidieť a vtedy, ak je koňom umožnené reagovať podľa ich prirodzenosti.

Kone mi pomohli pochopiť, čo v praktickom živote znamená:

  1. Byť tu a teraz
  2. Dôverovať sebe - aj tomu druhému
  3. Rešpektovať potreby - svoje aj toho druhého
  4. Chrániť a zdieľať osobný priestor
  5. Vedieť čo chcem
  6. Spolupracovať a zdieľať vedenie
  7. Trpezlivo vytrvať a nevzdávať sa
  8. Komunikovať priamočiaro
  9. Oceniť seba aj iných za ich prítomnosť, snahu či energiu
  10. Využívať odmenu a postupný tlak namiesto trestov
  11. Byť silná vo svojej jemnosti
  12. Cítiť radosť zo spojenia
  13. Učiť sa neustále a byť ochotná vzdať sa starých a nefunkčných vzorcov
  14. Byť autentická a hľadať odkaz mojich emócií

1. BYŤ TU A TERAZ

Pri koňoch nesmiem myslieť na včerajšiu hádku s partnerom, nedávny pád z koňa alebo premýšľať nad neistou budúcnosťou. Musím tam byť celou svojou autentickou bytosťou, vnímať seba aj svoje okolie a priznať si, ako sa v danej chvíli mám.

Ak napríklad cítim strach, ale budem sa tváriť, že sa nebojím, kôň to aj tak cíti a podľa toho sa bude aj chovať. A bude sa báť aj on. Čím viac proti strachu budem bojovať a skrývať ho, tým viac tlaku vo mne bude a tým bude napätejší aj kôň. Je na mne, čo s mojim strachom urobím. Preto musím byť k sebe úprimná a zistiť, či strach pramení z aktuálnej situácie (hrozí mi reálne nebezpečie) alebo pochádza z iného času (vidím súčasnosť cez filter zlej skúsenosti z minulosti). Ak mi hrozí reálne nebezpečie, tak musím prevziať zodpovednosť a urobiť všetko čo v danej chvíli viem. Ak mi nič teraz nehrozí, ale ja stále pociťujem neidentifikovateľný strach, môžem ponechať hľadanie súvislostí na neskôr a nezaťažovať tým seba ani koňa.

Vedomá pozornosť a úprimnosť k sebe samému vedie k odstráneniu vnútorného tlaku spôsobeného potláčaním pocitov. Hlboký nádych a výdych a priznanie si toho "ako sa teraz mám" a "o čo mi ide", je často tým najdôležitejším, čo vnímavé bytosti (zvieratá, kone, deti aj dospelí) odo mňa potrebujú, aby mi porozumeli a cítili sa v mojej prítomnosti dobre, rovnako ako ja v ich prítomnom bytí.

Byť tu a teraz znamená sústrediť sa na aktuálne dianie a svoje vlastné pocity, čo zabráni zbytočným očakávaniam a úniku vlastnej energie smerom k tomu, čo sa stalo "kedysi" alebo čo sa stane "potom". Znamená to vnímať bez príkras, obáv, očakávaní a filtrov to, čo daný moment alebo vzťah ponúka. Takto tam môžem byť "celá ja", so všetkým, čo mám teraz k dispozícii, bez pozitívnych či negatívnych očakávaní od seba či o od iných.

2. DÔVEROVAŤ SEBE - AJ TOMU DRUHÉMU

Kôň, ktorý mi dôveruje je skvelým parterom aj učiteľom a ja sa na neho môžem v každej chvíli spoľahnúť, pretože viem, čo od neho môžem čakať. Rovnako tak verí on mne - a pre mňa je to záväzok byť autentická v každej chvíli.

Dôvera je niečo, čo sa nedá kúpiť (napríklad za pamlsok) ani vynútiť (napríklad trestom či mocou). Pramení zo srdca a rastie so skúsenosťou. Je základom vzájomného vzťahu postavenom na skutočnom partnerstve.

Dôvera v seba znamená nasledovať ten úplne najhlbší pocit, kdesi uprostred mňa, ktorý mi dáva istotu a vedomie toho, kto som, kam idem a o čo mi v živote naozaj ide a prečo robím to, čo robím. Nie sú tam žiadne skryté úmysly - predviesť sa, zapáčiť sa, dokázať si niečo, zavďačiť sa a pod.

Dôvera v toho druhého pramení z rovnakej hĺbky ako dôvera vo mňa a nedokáže ju naštrbiť ani zlá skúsenosť z minulosti. Dôverovať inému znamená veriť, že ani on nemá žiadne skryté úmysly, ale zároveň byť schopný "byť tu a teraz" a reagovať podľa aktuálnych okolností, napríklad nenechať si (znovu) ublížiť a chrániť svoj osobný priestor / svoje vlastné "kráľovstvo".

3. REŠPEKTOVAŤ POTREBY - SVOJE AJ TOHO DRUHÉHO

Ak kôň odmieta spolupracovať, možno mi nerozumie alebo ho niečo bolí a tak ho nebudem nútiť k činnosti. Ak viem, že napríklad potrebuje prítomnosť iného koňa, aby sa cítil v pohode, vynasnažím sa to pre neho urobiť alebo nájdem iný spôsob, ako mu pomôcť (napríklad mu ten pocit bezpečia poskytnem vlastnou sebadôverou). Ak však len "vymýšľa", podobne ako pubertálne dieťa, ktorému sa nechce utierať prach, nájdem spôsob ako mu pomôcť či ho zmotivovať k tomu, čo je naozaj teraz potrebné.

Rešpektovať svoje potreby, znamená byť pozorná voči svojim aktuálnym potrebám fyzickým aj duševným (uvedomiť si, čo cítim a čo naozaj potrebujem) a neprekračovať hranice únosnosti.

Predpokladom rešpektovania mojich potrieb a potrieb iných ľudí či zvierat je uvedomenie, že nejaké potreby (telesné aj duševné) vôbec mám.

Keď som "v jednom kole", často si ani nevšimnem, ako na tom som, ja alebo iní a fungujem ako taký robot. Kedysi to u mňa vedelo vyústiť až do toho, že som sa cítila ako taký frfľajúci tlakový hrniec. Dnes, keď začínam cítiť v sebe viac tlaku ako sa mi páči, tak sa zastavím, precítim a popremýšľam, čo vlastne v danej chvíli naozaj potrebujem a rozhodnem sa podľa toho. Napríklad keď moje telo odmieta vstať z postele a moja duša túži po pokoji, nebudem ho nútiť tráviť čas na večierku a usmievať sa na kolegov a zostanem radšej doma. Ale ak sa mi nechce vstať z postele, lebo som po Vianociach prejedená, budem musieť na seba aj trochu zatlačiť a prinútiť sa ísť prebytočné kilá niekam vybehať.

Podobne je potrebné všímať potreby tých druhých. Ak sa napríklad moje dieťa bojí tmy, tak si nebudem z neho uťahovať alebo si to nevšímať (a tým popierať jeho potrebu cítiť sa v bezpečí), ale bude lepšie zistiť prečo má strach a potom hľadať spôsob, ako mu pomôcť sa so strachom vysporiadať.

4. CHRÁNIŤ A ZDIEĽAŤ OSOBNÝ PRIESTOR

Pre kone je osobný priestor veľmi dôležitý. Je to taká "osobná bublina", siahajúca aj pár metrov od tela. V prirodzenom prostredí kone do svojej bubliny púšťajú iných až po vzájomnom zoznámení sa a zistení "kto je kto". Niektoré kone sú veľmi citlivé a chvíľu im môže trvať kým iného koňa vpustia do svojej bubliny, iné kone sú priateľské hneď. Podľa okolností a sympatií. Podobne, ako to máme my, ľudia.

Keď pristupujem ku koňovi, je odo mňa zdvorilé rešpektovať jeho osobný priestor a to isté platí aj opačne. Nebudem sa preto na neho zbytočne tisnúť, neustále ho hladkať a "mojkať" ako plyšovú hračku (je to neúctivé voči nemu a pre mňa signál, že asi potrebujem dotyk od niekoho iného). Zároveň však nedovolím, aby niečo podobné robil kôň mne. Pri jeho veľkosti a váhe to môže byť aj nebezpečné. Preto svoj osobný priestor chránim a nenechám koňa, aby sa mňa tlačil, prehľadával mi vrecká, či mi stúpil na nohu. Chrániť svoj priestor viem robiť jemne, cielene a zároveň dôrazne, ak je to potrebné. Ideálne skôr, ako bude neskoro.

Ak túžim po skutočnej blízkosti a kontakte s koňom, je vhodné to robiť vtedy, ak má kôň slobodnú vôľu tieto moje prejavy prijať, alebo neprijať. Ak pri mne zostáva, hoci môže slobodne odísť (nie je uviazaný) a pritom rešpektuje môj osobný priestor, môžem jeho prejav priateľstva prijať a opätovať. Tie momenty milujem a niekedy sú najsilnejšie práve tie, keď môžeme spolu len tak byť... stáť vedľa seba, vnímať jeden druhého a cítiť sa súčasťou nekonečnej Lásky. A to sa nemusíme ani dotýkať. Presne tak, ako s blízkymi ľuďmi.

Dokázať zdieľať osobný priestor v čistom prijatí a láske (bez manipulácie, podplácania či sily) a vedieť ho zároveň aj chrániť (nenechať iných aby mi "šľapali po hlave"), je kľúčové pre harmonické spolužitie nielen medzi koňmi, ale aj medzi ľuďmi. Pre mňa osobne je táto lekcia od koní jedna z najdôležitejších v živote.

5. VEDIEŤ ČO CHCEM

Ak neviem, čo chcem, môžem sa stať ľahkou hračkou v rukách iných. V prípade, ak sa to týka koňa, môže to byť hra značne nebezpečná.

Kôň väčšinou vie veľmi dobre, čo chce. Napríklad stáť, pásť sa, odbočiť doprava, behať, alebo sa ísť porozprávať s iným koňom. Je to v poriadku, pokiaľ to nie je v priamom rozpore s tým, čo chcem a potrebujem ja, napríklad aby ma neohrozil, pohol sa, nežral, odbočil doľava, šiel pomaly a podobne. Ak ja neviem, čo chcem, kôň ma svojou 600 kg váhou vie veľmi ľahko "presvedčiť" o jeho pravde (a pretiahnuť ma na jeho stranu). A to môže byť nebezpečné pre mňa, alebo dosť nepríjemné pre koňa, pretože namiesto osobnej sily a jasného zámeru tak zostáva použiť už len hrubú silu.

Vedieť čo chcem ale neznamená egoistické presadzovanie mojej vôle na úkor iných. Je to len "východzí bod" pre ďalšiu komunikáciu. Pretože to, čo chcem ja, sa nemusí zhodovať s tým, čo chce ten druhý.

Ak viem čo chcem a som plne v súlade aj s mojou dušou, energia je silná, jednoznačná a ľahko čitateľná. Ak však môj zámer prekryjú filtre očakávaní, hry ega, neistota a podobne, moja energia sa triešti a nik jej nerozumie. A z toho vznikajú nedorozumenia, súboje, bolesť a sklamania.

Ako v bežnom živote zistím, čo chcem, keď neviem, čo chcem? Zavriem oči a s rukou na srdci zhlboka dýcham a načúvam čo mi vraví. Ideálne je zájsť do prírody alebo sa aspoň obklopiť tichom. Tam môžem počuť najviac - samú seba.

Alebo zájdem ku koňom, vypnem rozum a načúvam telu, jeho jemným signálom a pocitom. Ak zachytím správnu správu, tak napätie v tele zvyčajne povolí. Chce to len trochu cviku.

6. SPOLUPRACOVAŤ A ZDIEĽAŤ VEDENIE

V prirodzenom stáde koní vedie "ten, ktorý vie" alebo pre koho je daná záležitosť dôležitejšia, čo v praxi znamená "každý chvíľu, ťahá pilku" alebo slovami Lindy Kohanov "shared leadership".

V umelých podmienkach to síce občas vyzerá, že niektorý kôň je dominantný, t.j. má snahu ovládnuť druhých svojou silou (žrať či byť na mieste ako prvý a pod.), ale pri bližšom pozorovaní je možné vidieť zároveň aj jeho úplne odlišné správanie v iných situáciách (láskavosť voči priateľovi či rešpekt voči staršiemu alebo dokonca pri komunikácii s deťmi). To naznačuje, že používa svoju silu a dominanciu len ako spôsob dostať sa k niečomu pre neho dôležitému, nie že je dominantný svojou povahou.

Spolupráca a spolužitie sú pre kone, ale aj pre iné sociálne žijúce bytosti, životne dôležité. Bez svojich druhov by jedinec neprežil. Preto je ich prvoradým záujmom dohoda a snaha o zmier a to aj napriek navonok sa prejavujúcim šarvátkam či súbojom.

Spolupracovať je jednoduchšie a aj múdrejšie, ako bojovať o "jednu pravdu". Ušetrí sa tak nielen množstvo energie, ale môžu sa tak naplniť potreby a vyniknúť talenty všetkých zúčastnených a navzájom sa dopĺňať aj zveľaďovať, čo je aj v záujme prežitia celku.

V prípade koní, či domácich zvierat, je dohoda a pravá spolupráca s ľuďmi niekedy ťažko dosiahnuteľná vzhľadom na odlišné potreby zvierat a ľudí, ale to nebráni zodpovednosti a vnímavosti zo strany nás, ľudí. Stačí načúvať a nasledovať zámer dohody a celku.

****

Pokračovanie nabudúce:-)


Prečítajte si ďalšie úryvky z knihy, alebo priamo v knihe Čarovné kone.

Viac o knihe?