Úryvky - text z knihy Čarovné kone
OSUDY KONÍ NA ZEMI
Dnes na Zemi žije približne 58 miliónov koní. Ako prežívajú svoje životy, čo robia a ako sa im darí?
Rôzne. Niektoré žijú voľne v prírode a človeka ešte ani nestretli, o iné sa starajú ľudia a niektorí ich dokonca lovia. Aká bude ich budúcnosť? Dovoľte mi v tejto kapitole trochu faktov aj zamyslenia.
Kone (v stajniach, pasienkoch či v divočine) žijú po celom svete. Najviac koní žije v Severnej Amerike (19,5 miliónov), nasleduje Ázia a Južná Amerika (14 a 13mil). V Európe ich je okolo 6 miliónov, z toho 33 tisíc v Čechách a na Slovensku okolo 7.5 tisíc. Vo voľnej prírode žije koní menej a ich presné počty nie sú známe. Na stránkach internetu je možné nájsť číslo 600 tisíc (uvádzané číslo pochádza za krajiny Amerika, Kanada, Mexiko, Australia, Europa a Argentína spolu). Je to veľa alebo málo?
S narastajúcim počtom ľudí a zmenšujúcim sa podielom divokej prírody, to môže byť časom otázka životne dôležitá pre nás všetkých. Ak sa však chceme dozvedieť niečo aj o pôvodnej podobe koní, o tých "divokých", tak tých skutočne divokých (nedomestifikovaných) koní, za ktoré sú považované len kone Przewalskeho, je na svete už len okolo 2000, pričom väčšina z nich žije v ZOO. V pôvodnej mongolskej divočine ich žije približne len 250 kusov a aj tie sa tam dostali zásluhou vedcov, ktorým sa podarilo takmer vyhubené plemeno navrátiť do prírody. Škoda, že podobný osud nestihol aj iné, donedávna existujúce plemeno divokého koňa zvaného Tarpan.
Kone Przewalskeho sú kone s úplne inou energiou ako tie zdomácnené kone. Sú menšieho vzrastu a neskrotnej, no pokojnej povahy. Ja som mala to šťastie, že pár kusov som mohla spoznať osobne. Ako dieťa som navštevovala jazdecký klub v lesoch za bratislavskou ZOO a tam, v ešte nesprístupnenej časti, sa tieto kone ukrývali pred zrakmi návštevníkov. No vysvetlite deťom, ktoré práve zoskočili z cválajúceho koňa počas voltížneho tréningu, že kôň Przwalskeho nie je vhodný na ich akrobatické kúsky. Nikomu sa našťastie nič nestalo, ale na tie tajné pokusy a naháňačky "s divokými koňmi" veru len tak ľahko nezabudne nikto z nás.
Vráťme sa ale späť k téme voľne žijúcich koní.
Najviac ich žije v Amerike (približne 88 tisíc). Ak ste si mysleli, že kone jednoducho patria k Amerike, tak máte aj nemáte pravdu. Väčšina zdrojov tvrdí, že kone síce v Amerike boli, ale mali veľkosť líšky a že kone v dnešnej podobe tam priviezli až španielskí kolonizátori v 16. storočí. Iné zdroje však tvrdia, že kone sa objavili v Amerike už pred 4 miliónmi rokov, odkiaľ postupne migrovali aj do Eurázie, až kým v Amerike pred približne 12 tisícimi rokmi úplne vyhynuli. A opätovne ich tam doviezli až Európania. Kone, ktorým sa podarilo ujsť, založili novú generáciu koní - dnes dobre známe mustangy. Časom sa z nich stali užitoční pomocníci pôvodných indiánov aj novousadlíkov.
Keď však v 18. storočí stratili pôvodnú funkciu zaháňačov dobytka a indiáni prišli o svoje územia, kde by s nimi mohli žiť a loviť, kone sa dostali do chránených území a žili si tam úplne voľne. Bez zásahu človeka sa im začalo výborne dariť, ale bolo ich čoraz viac. Ich počet narástol až do takej miery, že ich populáciu začal štát regulovať. A tak sa začiatkom 20 storočia stala zo symbolu divokého Západu škodná zver zaberajúca polia farmárom a lacná súčasť konzerv a potravín pre domáce zvieratá alebo ľudí. Internetové zdroje ako napr. Humanesociety.org uvádza, že ročne je až 100 tisíc koní (aj mimo USA) posielaných na smrť. Častokrát v absolútne nevyhovujúcich a dehonestujúcich podmienkach, podobne ako iné zvieratá určené na bezduchú popravu s cieľom získať potravu pre ľudí a domácich maznáčikov.
Veľkým odberateľom konského mäsa je napríklad aj EU, na čele s Talianskom, kde je konské mäso ešte stále žiadanou lahôdkou. Ako potravinu ho používajú aj vo Francúzsku a Srbsku a rozšírené je aj v Polsku či Maďarsku ako súčasť klobás a gulášov. V Čechách a na Slovensku je konské mäso tiež definované ako potravina, ale nie je také bežné sa s ním stretnúť v obchodoch. Zákon to umožňuje, keďže kôň nepatrí medzi "domáce zvieratá", ale tie "hospodárske" (určené aj na konzumáciu). Hoci je konské mäso z čisto dietetického pohľadu vraj dokonca vhodnejšie a aj lahodnejšie ako mäso hovädzie, väčšina ľudí cíti k tomuto mäso zvláštny odpor. Nečudujem sa. Mne osobne je pri predstave zahryznutia do konského mäsa vždy nevoľno. Akoby som zahryzla do priateľa. Neviem si to vôbec predstaviť. A to aj napriek tomu, že ani ja nie som ešte čistá vegetariánka.
Kone však majú pre mňa zvláštne čaro, ktoré by ani ten najväčší hlad nedokázal prelomiť. A navyše si vždy spomeniem na Incitáta, koňa s ktorým som ako dieťa trávila všetky víkendy na voltížnych tréningoch a ktorého som jedného dňa videla nastupovať do auta s vysvetlením, že už nevládze, tak ide "na mäso". Vy, čo čítate tieto riadky mi asi rozumiete, ale nie všetci to tak cítia. Niekedy mám až chuť zakričať na tých, čo podpisujú zákony, či by chceli, aby niekto zjedol ich vlastného psa.
Čo sa s tým dá robiť?
Keď som sa začítala do riadkov vysvetľujúcich okolnosti ohľadom riadeného zabíjania voľne žijúcich koní v US, uvedomila som si aká krehká je prírodná rovnováha. A aké ťažké je pre človeka nájsť "správne" riešenie. Počty koní v divokej americkej prírode narástli vďaka výborným podmienkam pre ich život do takej miery, že sa stali hrozbou pre lokálnych farmárov a stali sa príťažou aj pre daňových poplatníkov. Vyhradené územie totiž dokáže uživiť len určitý počet jedincov a keďže tú istú pôdu zdieľajú s ďalšími zvieratami ako sú ovce, dobytok a ďalšie hospodárske zvieratá, je potrebná vzájomná dohoda. Ak chce vláda US udržať kone tam, kde sú a poskytnúť im to, čo potrebujú predovšetkým, teda vodu, jedlo a priestor, musí farmárov motivovať finančnými príspevkami, kontrolovať stav a starať sa o zdravie celej konskej divokej populácie.
Vzhľadom na nastavenie hodnôt v spoločnosti (smerom k zisku) a k tomu, že na území už neexistuje divoká zver v podobe šeliem, ktorá by počty jedincov dostatočne redukovala prirodzene, je potrebná "pomoc zhora". S podobnými problémami sa však nepotýkajú len v Amerike, ale napríklad aj Austrálii, kde žije približne 400 tisíc voľne žijúcich koní nazývaných Brumby. Podobne ako kone v Amerike, aj tieto kone pochádzajú z koní, ktoré ušli osadníkom a ktorých pôvodne doviezli prví kolonizátori. Dnes tieto kone žijú na viacerých miestach Austrálie, sú veľmi inteligentné, prispôsobivé a obratné a aj ťažko skrotiteľné. Rozšírili sa však po krajine natoľko, že rovnako ako v Amerike začína byť ich množstvo neúnosné ekonomicky aj ekologicky. Na udržanie ich počtu sa začali využívať rôzne metódy, od sterilizácie jedincov až po odstrel z vrtuľníkov. Lenže takáto umelá pomoc má rôzne úskalia.
Znižovanie počtov divokých koní riadeným zabíjaním vzbudzuje nevôľu a odpor zo strany nás, milovníkov zvierat a to z celého sveta. Dotovanie farmárov a veterinárna starostlivosť hradená zo štátneho rozpočtu je zase neprijateľná pre vládu aj daňových poplatníkov. Riešením sa zdá byť zatiaľ len možnosť "adopcie", resp. predaja niektorých jedincov do rúk milovníkov koní. Toto riešenie je však možné len v obmedzenom počte, vzhľadom na spôsob realizácie, čas a potrebu výcviku koní určených do ľudského sveta.
Čo s tým?
Na záver k téme počtu koní mi dovoľte ešte jednu úvahu týkajúcu sa aj trochu širšej oblasti.
Keď sa pozrieme na život na Zemi tak trochu z Vesmíru, nedá sa nevšimnúť si, že tu máme všetko, čo potrebujeme pre svoj život. Nielen my, ľudia, ale aj ostatné bytosti. Čo sa týka sveta ľudí, tak je viac než isté, že v súčasnej dobe máme toľko potravín a zdrojov, že by sa vedeli uživiť a mať sa dobre všetci ľudia na planéte. Vládne tu však ešte stále nerovnováha, kde jedni majú priveľa a iní primálo a začína to ohrozovať všetkých. Príroda však takto nefunguje.
Zajace sa nikdy nepremnožia natoľko, aby ohrozili celý ekosystém. Keď ich bude viac, ako je treba, tak im bude chýbať potrava alebo ich požerú líšky a ich počty zase klesnú. Líšok síce pribudne, ale keď požerú všetky zajace a nebudú mať čo do úst, tak ich počty zase klesnú. A tak podobne stále dokola. Všetko v prírode má svoj význam a je nastavené tak, aby prežil celok. Nie jedinec. Príroda nie je "boj o prežitie" ako nám tvrdili v školách. Príroda nie je o tom, kto z koho. Príroda je dokonalá harmónia a výhra celku. A keďže sme jej súčasťou a ani nevieme žiť bez nej, musíme sa naučiť "rozmýšľať" ako ona, nie s ňou bojovať a využívať ju. Potrebujeme sa naučiť vidieť veci v súvislostiach, z jej uhla pohľadu a robiť veci pre celok.
V praxi to znamená lepšie využívanie prírodných zdrojov a efektívnejšie hospodárenie vzhľadom na planétu, nielen mesto, národ či štát. Keď si uvedomíte, že neexistuje žiadne "tam" ale všetko je "tu", začnete sa inak pozerať napríklad aj na vynášanie odpadkov, využívanie vody a energií. Možno sa začnete inak pozerať aj na to, čo je naozaj potrebné vyrábať a čo už "máme" a stačí to len opraviť, premiestniť či upraviť. A možno by sme už mohli prestať uvažovať "ako zarobiť", ale už len premýšľať o tom, "ako byť" a žiť v súlade s ostatnými na tejto nádhernej planéte.
V prípade koní, psov a ďalších priateľov z ríše zvierat by tento spôsob uvažovania mohol viesť k tomu, že prestaneme "množiť" zvieratá a zarábať na ich predaji a neprimeranom využívaní (ich tiel), ale nájdeme spôsob, ako tie, čo už existujú (v útulkoch, v rukách priekupníkov či v podmienkach, kde už žiť nemôžu), priviesť do našich životov. Zvierat je tu dosť a sú dosť dobré, múdre i krásne na to, aby nám mohli robiť rovnakú radosť ako ich "lepší" súkmeňovci s bohatým rodokmeňom a dokonalým zovňajškom.
Zároveň je potrebné nájsť týmto našim spoluobyvateľom planéty Zem nové "role" a aktivity, kde budú môcť byť sami sebou a žiť s nami v súlade. Keďže sme Prírode odobrali jej život ochraňujúce mechanizmy a slobodu, je teraz na nás, ľuďoch, ako to zariadime. Rozhodne si všetky tie nádherné tvory našu snahu a ochotu urobiť niečo aj pre nich, zaslúžia.
Daniela Tejkalová
(fotografie sú použité z databanky Canva a nie sú súčasťou knihy)
Prečítajte si ďalšie úryvky z knihy, alebo priamo v knihe Čarovné kone.