Úryvok z knihy Čarovné kone, časť Príbehy iných žien


ANDREA ŽEMBEROVÁ

Andrejku poznám od roku 2018 a som presvedčená, že ju tiež za mnou poslal Vesmír. Vedel, že sa naše cesty majú stretnúť a hoci najskôr ona vyhľadala mňa (na základe článku O liečivej energii koní), dnes je to práve ona, kto mi pomáha liečiť môjho koňa a svieti mi na cestu. Andrejka je totiž nielen detská lekárka, ale venuje sa energetickej liečbe biorezonanciou, vyzná sa v homeopatii a rôznych iných spôsoboch návratu k zdraviu - telesnému aj duševnému. To, čo jej funguje pri ľuďoch, s úspechom vie aplikovať aj pri svojich koňoch, neustále sa učí a vzdeláva a mňa posilňuje vo viere, že aj život po 50tke môže byť naozaj zábavný a čarovný.

Daniela Tejkalová, hlavná autorka knihy Čarovné kone


Moja brána ku koňom sa otvorila, keď dcéra začala chodiť a prejavovať svoju vôľu. Kedykoľvek uvidela niekde akéhokoľvek koníka, musela sa ho aspoň dotknúť, ak už sa na neho nedalo vyliezť. Keď mala asi päť, zaviedla som ju na ranč v blízkosti mojej práce, ale tam jej povedali, že prijímajú deti až od sedem rokov. Ak si niekto myslí, že ju to odradilo, tak sa mýli na celej čiare. Na siedme narodeniny mala len jediné prianie, začať chodiť na kone... 

Najskôr som ju tam len vodila a tak som sa o ňu bála, že som sa radšej išla poprechádzať, ako by som sa pozerala, ako sa učí jazdiť. Postupne som však začala vnímať, že tá konská vôňa a zvláštna energia vyžarujúca v ich blízkosti ma neodolateľne priťahuje. 

Raz som si tak sedela na dcériných pretekoch, ktoré sa stali pravidelnou súčasťou môjho života, keď mi jej trénerka položila otázku, ktorá mi zásadne zmenila život. Prečo to neskúsiš? Prečo si nesadneš aj ty do sedla? Prečo? Mala som takmer štyridsať rokov, žiadne skúsenosti s koňmi a dosť mizernú fyzickú kondíciu. Sama neviem, ako som nabrala tú odvahu a na štyridsiate narodeniny som si darovala 10 jazdeckých hodín. 

Keď som prvý krát vysadla na koňa a pocítila pod sebou pohyb asi 600 kilovej bytosti, stiahol sa mi žalúdok, ale to trvalo len prvých pár minút. Potom som zavrela oči a mala som pocit, že práve na toto som roky čakala. Sila, energia a teplo, ktoré sálali z kobylky mi prenikli telom a stali sa mojou súčasťou. 

Už sme teraz boli v rodine dve, očarené koňmi a tak som presvedčila môjho muža, že by bolo veľmi praktické, keby sme mali vlastného koníka a umožnili tak, samozrejme hlavne dieťaťu, plnohodnotne tráviť voľný čas a chodiť na preteky. Neviem či môj muž niekedy počul radu "ak sa chceš zbaviť ženy, kúp jej koňa", ale nijako zásadne neprotestoval. 

Dcéra si vybrala čiernu kobylku z českého chovu a tak sme sa vybrali na "nákupy" k susedom. Mali sme svoje predstavy aj rozpočet, ale ako sa hovorí človek mieni, Pánboh mení, a tak sme miesto kobylky priviezli na Slovensko dva mladé dvojročné žrebce. 

Kôň môjho života sa volá Jack. Keď som ho uvidela prvý krát cválať v obrovskom výbehu v Kostelanoch, cítila som obdiv, rešpekt aj neodolateľnú túžbu, aby sa stal súčasťou môjho života. Chodila som k výbehu niekoľko dní a on vždy prišiel ku mne. Dnes viem, že to z jeho strany asi nebola tá láska na prvý pohľad, ale skôr zvedavosť a chuť na mrkvu v mojom vrecku, ale vtedy som to pociťovala, ako spriaznenosť našich duší. Dcérka si vybrala iného koníka a napriek tomu, že môj rozpočet dva kone nezahŕňal, nevedela som si vôbec predstaviť, že odídem bez neho. Vtedy mi pomohol môj brat a tak sa mi splnil sen a zároveň život obrátil naruby. 

Každá voľná chvíľa a väčšina peňazí, ktoré som zarobila smerovala ku koňom. Učila som sa porozumieť bytosti, ktorá myslí úplne inak ako človek. Čítala som knihy, pozerala videá, filmy, počúvala skúsených koniarov a jazdcov a pritom som sa snažila zachovať si vlastný názor. Nechcela som koňa ovládať, ani s ním bojovať, chcela som sa dohodnúť. Túžila som po jemnej komunikácii, ale nebola to jednoduchá cesta. Stála ma niekoľko pádov a potoky sĺz. 

Prostredie športových stajní kladie na kone aj jazdcov vysoké nároky a ja som sa cítila ako exot. Chcela som byť s koňmi, ale nemala som potrebu súťažiť ani vládnuť. Ale ako zabezpečiť, aby tvor minimálne 10 x ťažší ako ja, spolupracoval a nestal sa pre mňa a okolie hrozbou? 

Kým som to ako tak zvládla, naučila som jeho, aj seba množstvo zlozvykov a viem, že kým budem žiť, stále budem mať čo riešiť, vylepšovať a naprávať. 

Naučil ma však veľmi dôležité veci. Upokojiť myseľ, urobiť si v hlave jasno, čo chcem a prečo a žiť v prítomnom okamihu. Zistila som totiž, že jediné čo mi naozaj funguje, je pokoj, sústredenie a presný smer, že práve tadiaľ chcem ísť. Ak to v hlave mám, nie je už také dôležité kam dám ruku, alebo nohu, lebo ten kôň to cíti. Akoby medzi nami bolo spojenie našich myslí. Ak som v strese a nesústredená, nič nefunguje... 

Dnes je to už viac ako dvanásť rokov, čo máme dva kone a zopár rokov už aj tri poníky. Možno som za to obdobie mohla ušetriť na dom, alebo urobiť množstvo iných, užitočných vecí, ale ak niečo v mojom živote neľutujem, tak je to práve čas strávený v konskej blízkosti. Otvorili mi cestu k vnímaniu sveta energií a každý deň mi pomáhajú prekonávať môj strach. Strach z pádu, strach z diviakov na lesnej ceste, ale hlavne strach byť sama so sebou, lebo viem, že keď zvládnem tieto obavy, odmení ma pocit voľnosti, sily a slobody, ktorý sa nedá popísať, dá sa len zažiť na konskom chrbte. 

Kone však spôsobili aj zmeny v mojom profesionálnom živote. 

Tým, že som spoznala, ako možno cez myseľ a sústredenie hýbať hmotou, pochopila som lepšie aj fungovanie nášho ľudského tela. 

Ako detská lekárka som veľa študovala anatómiu, fyziológiu, choroby a možnosti ich liečby a snažila som sa nájsť spôsob, ako pomôcť mojím pacientom čo najprirodzenejším spôsobom. Používala som roky homeopatiká aj bylinné extrakty, ale kone ma naučili vnímať vibrácie iných bytostí a priviedli ma k rôznym formám energetického liečenia, ktoré sa snažím využívať aj v mojej ambulantnej praxi. 

Otvorili predo mnou cestu nových možností a neustáleho posúvania hraníc... 

Andrea

Viac o knihe?