Ako vybrať jazdeckú školu

O jazdeckom umení dnes existuje množstvo kvalitnej a odbornej literatúry, aj široký výber jazdeckých škôl a ja verím, že ak vás jazdenie zaujíma, určite si tú svoju školu alebo aj informácie o výuke jazdenia nájdete. Nasledujúci text je úryvkom z knihy Čarovné kone, ktorej cieľom je skôr vyplniť dieru na trhu a rozšíriť povedomie aj o ne-jazdeckých aktivitách s koňmi. Preto sa jazdectvu ako takému v samotnej knihe veľmi nevenujeme, no tento článok načrtne aspoň úvod k tomu, čo výuka jazdenia podľa nás znamená. 

Rekreačné jazdenie a jazdecké školy.

Autorky textu: Daniela Tejkalová a PhDr. Hana Šišková

Ja (Daniela) osobne priznávam, že som trochu na jazdenie na koni aj zanevrela, pretože som mala veľmi zlú skúsenosť, keď som sa chcela po 4O-tke naučiť poriadne jazdiť. Tréneri sa mi zdali nevrlí, drzí, kone neposlušné a nejako mi tie tréningy nedávali vôbec zmysel. Nerozumela som tomu, čo sa deje a koňovi už vôbec nie. Zdalo sa mi hrozne nefér, aby tréner po mne (dospelej) kričal a kôň musel len "plniť príkazy jazdca" a nosiť ho na svojom chrbte kade tade a keď nepočúval, mala som len "pritvrdiť". Tak som sa trénovaniu svojich jazdeckých zručností viac menej vyhýbala.

Ale všetko, čo sa privedie do extrému, ukáže raz svoju tienistú stránku. V mojom prípade sa stalo to, že dôrazom na ne-jazdenie, začala moja kobylka strádať. Svaly jej ochabli a pribrala veľmi na váhe (aj v dôsledku svojho nie úplne zdravého metabolizmu), že začala mať problémy aj s kopytami a nohami. Nemusí to tak byť vždy, niektoré kone, napríklad po športovej kariére, sú radi, ak nič robiť nemusia a ich telu pokoj naopak prospeje. Ale moja kobylka zdá sa "makať" ešte trochu potrebuje. 

 Takže aby som neopomenula aj ďalšie kone a ľudí, ktorí jazdiť naozaj potrebujú a chcú sa to naučiť dobre, spomeniem aspoň základné predpoklady pre férové jazdenie a pár tipov, ako si vybrať "dobrú jazdeckú školu". 

Na koňoch sa jazdiť bude zrejme ešte dlhý čas a ani iná možnosť pre nich už zdá sa nie je (toľko pastvín žiaľ nemáme). Niektoré kone to naozaj aj potrebujú pre udržanie fyzického zdravia a niekde sa ľudia predsa naučiť jazdiť musia. Dobrý koniar vám však povie - nečakaj zázraky - naučiť sa byť dobrým jazdcom, je totiž škola na celý život. Tak vyberajte hlavne srdcom! 

Podľa mňa je dobrá jazdecká škola taká, kde 

• kone majú možnosť zdieľať svoj voľný čas s kamarátmi, 
• majú možnosť vybehať sa, vyváľať, hrať sa a cítiť nebo nad hlavou, 
• kone majú pravidelnú veterinárnu starostlivosť aj kvalitného kopytára / kováča (ak potrebujú liečbu, liečia sa a nerobia), 
• kone majú dostatok kvalitnej potravy a zdravé priestory pre život, 
• kone sú trénované a pravidelne "prejazďované" skúsenými a dobrými jazdcami, ktorí sa naďalej aj sami vzdelávajú (podobne ako dobrý učiteľ nie je ten, čo kedysi dávno vychodil školu),
• kone majú možnosť "povedať svoj názor" (že ich niečo tlačí, bolí, nerozumejú jazdcovi, boja sa, nemajú fakt svoj deň a pod.) a vďaka láskavému trénerovi môže byť ich problém vyriešený (dobrý tréner vedie s koňom dialóg, nie mu prikazuje, napr. mu dá pauzu, keď to potrebuje), 
• kone pracujú v jazdeckej škole len ak sú v plnom zdraví, obmedzený čas a majú dosť priestoru na oddych od ľudí, to znamená, že robia maximálne 2 hodiny za deň (2 lekcie s dvomi odlišnými ľuďmi), určite nie 5 hodín každý deň, ako je to bežné, "aby si kôň na seba zarobil", ale maximálne 3-5 x do týždňa. Pri častejšom striedaní jazdcov a nedôslednom zaobchádzaní, má kôň chaos - priveľa podnetov na jeho citlivú psychiku - a jeho ochota k spolupráci vädne a duša v očiach vyhasína, 
• tréning prebieha nielen na koni, ale aj zo zeme (jazdec musí spoznať pravú podstatu koňa a pochopiť jeho správanie a potreby), 
• tréner venuje plnú pozornosť len jednému jazdcovi začiatočníkovi a začína s ním na lonži a ideálne na madlách, až kým jazdec nezíska potrebné zručnosti (rovnováhu, zbavenie sa strachu, pokojné ruky aj telo a pod.) pre samostatné vedenie koňa. Všíma si reakcie koňa na jazdcove správanie a "tlmočí" mu to, čo kôň hovorí, s cieľom dospieť k dohode s koňom. Ak totiž jazdec nevie v potrebnej miere ovládnuť svoje telo, emócie a myseľ, kôň zbytočne trpí a ani jazdcovi to nepomôže. 
• je veľmi užitočné, ak tréning jazdca prebieha aj pomocou iných disciplín. Pomáha napríklad beh, plávanie, joga, tanec či posilňovanie tela vlastnou hmotnosťou, ale aj relaxácia, dychové cvičenia a sebaspoznávacie techniky. 

Ak vás láka možnosť "len tak sa povoziť na koni", niekde počas dovolenky, ako turista, zvažujte prosím veľmi dobre, či to naozaj potrebujete. Zvyknem ľuďom vravieť - kôň nie je bicykel (nemá brzdy ani riadidlá) - kôň je živá bytosť (rovnako ako váš partner či dieťa) a bude cítiť všetky vaše pocity, nestabilitu a neistotu v tele a bude to musieť znášať celý čas, čo budete na ňom. 

Je zrejme len malá šanca, že v priebehu pár minút, alebo hodiny, ktorú si zaplatíte, to stihnete v sebe vyriešiť tak, aby bol spokojný aj kôň. Pri dobrej vôli sa to dá, ale chce to osobný prístup a ochotu sprievodcu venovať sa vám a povedať vám čosi aj bytosti pod vami, aby ste sa navzájom spoznali. Nosiť niekoho na chrbte je totiž veľmi intímna záležitosť, aj keď to tak nevyzerá (keďže kone predsa nosia ľudí od nepamäti). 

No ale vrátim sa späť k téme jazdectva a aby som nevynechala aspoň základné klasické disciplíny, spomeniem pre laickú verejnosť aspoň pár z nich. Pretože pravdou zostáva, že ak sú tieto aktivity realizované s úctou ku koňom, môžu byť ukážkou majstrovského diela medzidruhovej spolupráce - človek a kôň. K základným jazdeckým disciplínam patrí 

• parkúr (skoky cez prekážky),
• drezúra,
• dostihy, 
• western, 
• vytrvalosť, 
• trail, 
• záprahy atď.

Ale ak sa pôjdete niekedy pozrieť na preteky či show, všímajte si ochotu koní k spolupráci a použité pomôcky. Dnes sa totiž ešte stále stáva, že práve na prestížnych udalostiach (rovnako ako aj na hobby pretekoch) je možné vidieť príklady týrania a zneužívania koní. Atmosféra a túžba po víťazstve a obdive totiž často dokáže prekryť utajenú (a niekedy aj viditeľnú) bolesť koní. Ako rozpoznáte, že "niečo tomu chýba"? Zastavte sa na chvíľu a všímajte si svoje vlastné pocity z toho, čo vidíte. Vnímajte pohyby a prejavy koní, ich jemnú mimiku a napätie v tele. Možno uvidíte to, čo ste doteraz nevideli. 

Z vlastnej skúsenosti viem, že ľudia, ktorí nie sú "koniari" a mali by tak vlastne o koňoch vedieť oveľa menej ako skúsení jazdci a tréneri, sú častokrát voči koňom oveľa vnímavejší a pozornejší. Stačí, ak ich k tomu povzbudíte a dáte im povolenie niečo cítiť, aj napriek tomu, že o koňoch takmer nič nevedia. Samozrejme, že sa môžu mýliť a do prejavov koňa môžu projektovať svoje vlastné skúsenosti a emócie, ale častejšie majú aj pravdu. A všimnú si, že kôň od bolesti prevracia oči, nedokáže pohnúť zviazaným krkom a z papule mu tečie pena či dokonca krv. Že kôň má panický strach z prekážky a najradšej by ušiel kamsi do neznáma, bez trápenia na chrbte v podobe nahnevaného jazdca. 

Príklady kedy kôň nie je v pohode, pociťuje bolesť, strach, neistotu a fyzickú nepohodu. Pod tlakom pomôcok však nemá inú možnosť, ako sa podvoliť.

Zdroj fotografií: https://www.writingofriding.com/miscellaneous/every-discipline-pathetic-excuse-horse-abuse/

Toto všetko sa deje aj na bežných tréningoch či súťažiach medzinárodnej kategórie, no pod hlavičkou "oficiálnosti" sú tieto prejavy považované za normálne a vlastne akceptovateľné. Neznamená to však, že kone takto trpia vždy a všade. Rovnako ako nájdete medzi doktormi a učiteľmi tých čo vedia a žijú so srdcom na pravom mieste, tak nájdete aj koniarov, ktorí to vedia a cítia zároveň s koňmi. To je ale potom radosť pozerať a divák cíti teplo na srdci, harmóniu vo vzduchu a krásu v duši. 

Dobrá jazda na koni je ako surfovanie.  

Doplnenie od Hanky Šiškovej

Ja (Hanka), by som k Danielke ešte dodala, že kôň jazdeckú záťaž potrebuje. Kôň, ako živočíšny druh, bol vyšľachtený ľuďmi a odvždy im slúžil na ich dopravu, prepravu nákladu alebo pomocné práce na statkoch, neskôr si kone odslúžili svoje vo vojnách a vojenských výpravách. Tým chcem povedať hlavne to, že jazdenie na koni je pre kone niečo ako generáciami prenášanou kolektívnou skúsenosťou, ktorú si nesú zapísanú vo svojich génoch i svojom "nevedomí". Sú generáciami svojich predkov učené a potvrdzované k spolupráci s človekom. A ako som už spomínala, aktivita a spolupráca s človekom je dôležitá nielen pre fyzickú, ale i psychickú kondíciu koňa. Tieto dve súčasti sú tak, ako pri ľuďoch, veľmi prepojené. Ak stráda fyzická časť našich i konských tiel, je poznačená i psychika. A ak nefunguje psychika, zvyčajne chýba energia pre telo a udržanie dobrej zdravotnej kondície. A naopak, v pozitívnom smere. Ak je v poriadku myseľ, je v poriadku i telo a opačne. 

Jazdenie, ak je vykonávané s rešpektom ku koňovi, jeho anatómii i fyziológii i jeho psychickej pohode, je veľmi prospešnou aktivitou. Jazdec sa však musí naučiť na koňovi správne sedieť, napríklad používať tzv. nezávislý sed, ktorý mu umožní udeľovať koňovi jemné a správne načasované pomôcky, ktorým kôň rozumie nielen kvôli tomu, že ho k nim pripravujeme v tréningu, ale rozumie im aj prirodzene, pretože kvalitný jazdec rozumie svojmu aj konskému telu. Stavbe i pohybu tiel a zákonitostiam medzi nimi. Tak vie ísť pri jazdení "s koňom a konským pohybom" a nie "proti koňovi a jeho pohybu", čo je dôležitým aspektom správneho jazdenia, ktoré koňovi neškodí, naopak pomáha. 

Jazdenie nie je len technická záležitosť, je pri ňom treba istú fyzickú zdatnosť jazdca (i koňa), určité pohybové nadanie, odhodlanie pre učenie sa nových vecí aj mimo jazdiarne (vždy odporúčam jazdcom aj čítať jazdeckú literatúru pre objasnenie pomôcok, použitie tela jazdca i pochopenie anatomicko-fyziologických súvislostí jazdenia na koni). Nemenej dôležité je aj cvičenie "mysle jazdca" tak, aby mal "to správne nastavenie" potrebné pre dobrý športový výkon (ktorým jazda na koni nepochybne je). Je vhodné sa zaoberať aj trénovaním koncentrácie, pozitívneho myslenia, spracovaním strachu a pocitov zlyhania v tréningu, nastavením tréningových plánov (vedieť čo, kedy, ako a prečo trénovať) a cvičiť vlastné schopnosti vytrvať pri činnosti so zreteľom na svoje ciele i blahobyt koňa. Jazda na koni je komplexná záležitosť a častokrát nám pomáha vytrvať aj pozitívny pocit z jazdy, pocit spojenia, akési plynutie s koňom, ktoré sa z času na čas objaví pri dobrom tréningu, ako odmena za všetku drinu. 

Dobrá jazda na koni je ako surfovanie. Chytíte vlnu a využívate energiu a pohyb vody vpred len tým, že sa snažíte čo najviac prispôsobiť svoju energiu a svoj pohyb vode ako takej. Inou analógiou, pre našinca bližšou, je aj lyžovanie. Poznáte to, keď sa na svahu bojíte, zle "zahraníte" a hneď ste na zemi. Keď však "cítite" oblúk i sneh pod lyžami, ide to akosi samo a prichádza eufória a plynutie (v psychológii známe ako "flow"). 

Tak je to aj pri jazde na koni, ktorú vnímam ako akési prepojenie energii a tiel dvoch bytostí do prirodzeného pohybu tak, aby sa telo koňa i jazdca zohrali a vytvorili niečo väčšie. Niečo, čím by jeden bez druhého nevedeli a nemohli byť. Pre mňa je jazdenie aj psychológiou koňa a jazdca i akousi spirituálnou záležitosťou. Nie nadarmo sa vraví "najkrajší pohľad na svet je z konského chrbta". Je v tom niečo viac, ako pohyb koňa s jazdcom po krajine alebo jazdiarni. Niekedy vieme pri koňoch, aj jazdení na nich nájsť "samého seba" i byť i v "súlade so svojou podstatou i vitalitou". Psychológia má pre takéto niečo pomenovanie "vrcholový zážitok", kedy sa cítime byť "viac na žive", sme spojení "so sebou i celým svetom" a naša existencia nám odrazu "dáva zmysel". Kone niekedy vedia byť akýmsi prirodzeným spojencom na ceste k takýmto zážitkom. Tomu však predchádzajú hodiny driny na jazdiarni i mimo nej. 

Takéto zážitky rozhodne nie sú "zadarmo", ale stojí za to skúsiť, vydať sa na tvrdú i krásnu cestu jazdectva (v dobrej jazdeckej škole i uvedomelým trénerom :) !). Pri jazdení nejde len o predvedenie krásy konského tela a jeho pohybu, ale aj o nájdenie krásy duše jazdca, ktorá pozdvihne jazdenie na inú úroveň. 

Nezabúdajte, že jazdenie je tímový šport, o koňa i jazdca ide rovnako, obaja prispejú k výsledku rovnakým dielom.

Článok pripravili: Daniela Tejkalová a Hana Šišková