O partnerstve s koňmi
Ako by ste sa cítili, keby vám šéf neustále dával len rozkazy, čo máte robiť a ako? Vôbec by vás nepočúval a stále by bol nespokojný a vy by ste nerozumeli prečo. A o chvíľu by prišiel iný šéf a ten by vám dal iný rozkaz, možno aj úplne odlišný od toho predošlého. A potom by prišiel ďalší a ten by nevedel čo chce, ale bol by stále nespokojný, že to, čo robíte, nerobíte správne a trestal by vás za to. A vy by ste nemali šancu nič s tým urobiť.....
Úryvok z knihy Čarovné kone
Úvod k časti Zápisky zo života s koňmi
Na nasledovných stránkach nájdete náš uhol pohľadu na to úplne základné, čo potrebuje kôň, aby mohol žiť zdravý a spokojný život v ľudskom svete. Dnešný svet je čoraz komplikovanejší a plnší ľudí i vecí a nájsť to ideálne riešenie sa občas zdá byť nemožné. Podobne ako kvôli exponenciálne narastajúcemu počtu obyvateľstva nemôžu už všetci ľudia žiť na vidieku a obrábať svoju pôdu, tak ani všetky kone nemôžu už behať voľne po obrovských pláňach a žiť svoj prirodzený slobodný spôsob života. Verím však, že vždy existuje riešenie, stačí mať ochotu hľadať riešenia prospešné ako pre jednotlivca, tak pre celok.
Čítajte prosím preto s otvoreným srdcom a berte naše slová ako inšpiráciu na zamyslenie. V závere knihy môžete nájsť užitočné odkazy a zoznam prečítanej literatúry, kde si môžete dohľadať viac informácií k relevantným témam a odraziť sa tak smerom k vašej ceste.
Z mojich zápiskov zo života s koňmi som si vytvorila 6 oblastí resp. bodov, ktoré sú podľa mňa dôležité pre spokojný a zdravý život koní v ľudskom svete a spolu s Hankou sme ich naplnili našimi skúsenosťami.
6 bodov pre spokojný a zdravý život koní
- Bohatý sociálny a citový život
- Dostatok priestoru a sloboda pohybu
- Starostlivosť o zdravie - kopytá, výživa a veterinár
- Partnerstvo s ľuďmi a vzájomná komunikácia
- Aktivity podporujúce duševné a telesné zdravie
- Psychológia interakcie človeka a koňa
PARTNERSTVO S ĽUĎMI A KOMUNIKÁCIA
Daniela Tejkalová
Ako by ste sa cítili, keby vám šéf neustále dával len rozkazy, čo máte robiť a ako?
Vôbec by vás nepočúval a stále by bol nespokojný a vy by ste nerozumeli prečo. A o chvíľu by prišiel iný šéf a ten by vám dal iný rozkaz, možno aj úplne odlišný od toho predošlého. A potom by prišiel ďalší a ten by nevedel čo chce, ale bol by stále nespokojný, že to, čo robíte, nerobíte správne a trestal by vás za to. Neviem ako vy, ale ja by som bola určite frustrovaná, nahnevaná a značne sklamaná. Ak by to trvalo pridlho, asi by som vzdala všetky moje snahy o zmenu a tupo by som poslúchala (aby som neprišla o job) alebo by som vybuchovala doma ako tlakový hrniec. Môj svieži duch a snaha o dohodu či uznanie mojich základných potrieb, by však časom zapadla prachom a moja duša by napokon vyhorela ako vianočná sviečka.
Že vám to niečo pripomína? Možno si poviete, no a čo? Taký normálny život bežného zamestnanca alebo manažéra. A možno si poviete. Au! Presne tak sa teraz cítim a už nevládzem. Ale neviem, čo mám robiť. Žiaľ, takto funguje celý dnešný moderný svet a žiaľ aj veľa jazdeckých škôl. Na princípe "rýchlo" a "ľahko", kde vládne skôr dominancia a riadenia "zhora", namiesto vzájomnej komunikácie a snahy o porozumenie. O téme som už písala vyššie, v kapitole Bohatý citový a sociálny život, tak prejdem bližšie k téme partnerstva.
Vo svete koniarov panuje v drvivej väčšine rovnaký prístup. Vznikol kedysi, keď niekto úspešný povedal "musíš byť vodca! Inak vedenie preberie kôň a bude si z tebou robiť čo chce. To nesmieš pripustiť. Vždy musíš vyhrať ty, nie kôň." Dlho som s týmto tvrdením bojovala a dodnes sa často prichytím pri tom, že zapochybujem a dám tejto "hre o dominanciu" za pravdu. Možno ma teraz udupe celý klasický konský svet, ale ja tomu jednoducho nie a nie uveriť. Jednak preto, že som mala to šťastie zažiť čosi úplne iné (na kurzoch Lindy Kohanov) a pri pozorovaní Stiny Herberg ako tancuje s koňmi uprostred karibskej prírody.
Chápem, že kôň nemá právo udupať ma a ohroziť moje bezpečie. Ale stále verím, že sa to dá s koňmi aj inak a že ten princíp "dominantného vodcovstva" bol skôr len nepresne porozumený a tak aj často zneužívaný (podobne ako moc vložená do rúk nezrelých osobností).
Veľmi zrozumiteľne mi to raz vysvetlila jedna priateľka od koní (tá vnímavejšia😊). Navrhla mi, že slovo "vodca" v tvrdení "som vodca a preto to bude po mojom" môžem nahradiť slovom "zodpovedná". Skúste si to napríklad pri svojich deťoch. Tá veta zrazu dáva úplne iný význam. Okrem "zodpovedná" si tam ja pridávam hlavne slovo "autentická". Pri tomto význame dostáva moja komunikácia s koňom úplne nový rozmer. Dáva mi slobodu cítiť, nevedieť, zmeniť názor alebo trvať na mojom pôvodnom rozhodnutí.
Uvediem príklad. Idem sa s koňom prejsť a pred nami je mláka. Kôň do nej nechce vstúpiť a ja tiež nie. Je tam kopec voľného miesta, tak mláku obaja obídeme. Klasický koniar by ale možno trval na tom, že kôň MUSÍ prejsť cez mláku, pretože chcem, aby sa mláky nebál a nabudúce ju bezhlavo nepreskočil. Vôbec sa mi do toho nechce a nemám čas, ale som "vodca", tak predsa musím koňovi ukázať, kto je tu pán. A budem tam niekoľko minút nacvičovať prechod cez mláku a celá sa pri tom zafŕkam aj ja. Autentické a zodpovedná JA však podľa mňa urobí to, že mláku obídeme, ak tá možnosť je. Ak nie je, tak mám za koňa zodpovednosť a mláku jednoducho naozaj musí prejsť. Vtedy dám do prechodu mláky "celú seba" (lebo iná možnosť nie je) a kôň mi aj uverí. Pri "hre ega" (kto z koho) je však dosť možné, že kôň moju hru odhalí a bude vzdorovať oveľa presvedčivejšie. Iný prípad môže nastať, keď sa rozhodnem prechod mláky "trénovať" (lebo kôň sa toho naozaj bojí) a tak si na to vyhradím čas, chuť a prípadne aj pomôcky, ktoré môžu koňovi prechod uľahčiť (slovnú odmenu či napríkad malý pamlsok).
Autenticita je jediné, čomu kôň rozumie.
Preto dobrý tréner jazdenia netrénuje len jazdecké zručnosti (ako je správny sed či pokojná a jemná ruka), ale hlavne hlavu a srdce jazdca. Dobrý tréner vie, že ak jazdec nevie čo chce, alebo si neverí, ťažko mu kôň uverí a ani väčšia sila v zubadle, ostrohy či bičík vtedy nepomôžu. A tak ho povzbudí, pomôže rozumieť prečo a čo má robiť vo vnútri seba aj navonok s telom. Otrlý a rokmi práce znechutený tréner však len prikáže jazdcovi "dať do toho viac sily", viac pritlačiť ruku či nohu a využiť silu bičíka a koňa nepustiť za žiadnu cenu. Ak to nepomáha a kôň ďalej neposlúcha, stačí dať koňovi ostrejšie pomôcky (iné zubadlo či pomocné a vyväzovacie oťaže) spôsobujúce koňovi silnejšiu bolesť, ktorej jednoducho musí podľahnúť. V tomto prípade je komunikácia jednostranná a kôň otrok bez možnosti povedať svoj názor. Duša koňa tak môže byť "zlomená" a zároveň jazdec prichádza o tréning svojej plnej osobnosti a trénuje len pár telesných zručností.
Ak je ale jazdec ochotný počúvať sám seba (či vie čo chce a je tam naozaj celým svojim JA) a spolu s trénerom počúvajú aj koňa (či ho náhodou niečo nebolí alebo nestresuje alebo jednoducho nerozumie príkazu) a sú ochotní mu vysvetliť (trpezlivo a po dobrom) čo po ňom chce jazdec, kôň bude určite reagovať ochotnejšie a s lepším výsledkom.
Komunikácia s koňmi je vo svojej podstate veľmi podobná ako s deťmi.
Aj rodič musí vedieť vycítiť, kedy treba trochu viac "zatlačiť" a kedy sa žiada skôr "ubrať" a riešiť veci cez pokojný rozhovor a povzbudenie. Podstatný je aj tu vždy zámer. Napríklad keď je potrebné ísť vyniesť smeti - čo je činnosť prospešná pre všetkých zúčastnených, mám ako rodič viacero možností. Ak dieťa "len vymýšľa" a ohŕňa nos lebo sa mu nechce odlepiť od mobilu, môžem použiť princíp "dominancie" / rozumu / ega (ja som tvoj rodič a ty urobíš čo ti poviem a to hneď!) alebo použijem princíp "dohody" / srdca / pocitov (žijeme tu všetci spolu, tak budem rada, ak si budeme všetci vzájomne pomáhať... choď to prosím vyniesť... alebo čo navrhuješ?). Mne osobne tento druhý spôsob vyhovuje viac a aj mi vždy lepšie zafunguje, hoci viem, že som schopná použiť aj ten prvý spôsob, keď sa inak naozaj nedá.
Princíp "dohody" mi funguje aj pri mojej kobylke. Keď viem, že teraz jednoducho niečo "musí" (napr. chodiť pomaly kvôli zraneniu na nohe), tak s ňou komunikujem z miesta srdca / lásky (prajem ti rýchle zahojenie a to sa dá len keď pôjdeš pomaly) a nie z miesta rozumu / ega (prikazujem ti to a basta!). Možno sa vám to zdá maličkosť, ale kôň skutočne reaguje na takéto drobné zmeny v komunikácii. Rozumie prevažne len tomu, čo ide "od srdca" a priamo.
Podstatou princípu "dominancie" je boj (o to, kto je silnejší). A boj navonok, znamená aj boj vo vnútri a tak sa energia boja len stupňuje. Princíp "srdca" funguje inak. Je v ňom láska a prijatie, ktorá "berie vietor z plachiet" a odzbrojuje. Druhá strana tak nemá s kým bojovať a jeho sila slabne. Skúšali sme to s Lindou Kohanov na jednom workshope. Vyzvala ľudí, aby sa ju snažili pretlačiť rukami. Stáli tam oproti nej chlapi o dve hlavy vyšší, aj žena, ktorá trénovala bojové umenie aikido. Ale nešlo to. Keď som sa postavila oproti nej a tlačila som so všetkou svojou silou, len tam stála a jej oči sa usmievali. A mňa úplne prešla chuť s ňou bojovať. Nedokázal s ňou pohnúť nikto z nás. Vravela, že presne takto "skrotila" aj svojho žrebca. Jediné, čo urobila, keď ju chcel napadnúť, bolo, že si chránila svoj osobný priestor (sem už nesmieš). Ale inak pokračovala v láskavej komunikácii cez dych, srdce aj telo a hlavne svoju pokojnú myseľ a o chvíľu chodil ten čierny mustang za ňou ako poslušný psík. Bol to pre mňa kľúčový okamžik, ktorý mi pomohol uveriť, že to ide.
Kone majú jednu úžasnú schopnosť, ktorá im kedysi pomáhala prežiť v divočine. Dokážu totiž "načítať" pocity svojich druhov a na základe nich potom konať. Neriešia, či sa ich kamarát zľakol tieňa alebo skutočnej pumy, ale ujdú spolu s ním. Až v bezpečnej vzdialenosti sa zastavia a spoločne preskúmajú, či im niečo skutočne hrozí alebo nie. Vedia, že im to raz môže zachrániť holý život. Preto ak má jazdec napríklad strach, ale chce to prekryť sebavedomým správaním, nepomôže mu to a kôň sa bude báť tiež.
Pri mojich potulkách po svete za poznaním inej formy komunikácie, resp. "cudzieho" (konského) jazyka som mala to šťastie zažiť komunikáciu s koňmi bez akýchkoľvek vonkajších pomôcok. Bez bičíka, vodítka, kruhovky či pamlskov. Stáli sme tam s koňom len tak zoči - voči a pátrali po tom, ako to má ten druhý. Videla som, ako kôň oproti mne reaguje na najjemnejšie signály mojej duše, na obyčajný ale pravdivý nádych a výdych či zmenu postoja a reč tela. Bol to zážitok na celý život. Zažila som, ako kôň na jedného človeka reagoval a druhého ignoroval. A ako ten istý kôň rád nasledoval človeka po celej jazdiarni, ktorý tam jednoducho len "bol" a navonok po ňom nič nechcel, ale aj ako poslúchal "na diaľku" toho, kto vedel presne čo od koňa chce.
Kôň nie je pes. Pes, pôvodne vlk, je lovec. Má oči vpredu a sústredí svoju energiu jedným smerom. Ide za svojim cieľom, kým to nedosiahne. Pre svoje prežitie potrebuje zabiť. Žerie až keď si niečo uloví a keď dožerie, oddychuje dlhšiu dobu.
Kôň je kôň. Korisť, ktorá sa môže stať potravou pre vlka. Má oči po bokoch a vidí doširoka. Sleduje a vníma všetko dianie okolo seba a hlavne svojich druhov, ktorých potrebuje pre svoje prežitie. Komunikácia a interakcia s nimi je pre koňa oveľa dôležitejšia ako cieľ. Žerie väčšinu svojho času a oddychuje priebežne. Má obrovskú silu a tiež vie zabiť, ale len v sebaobrane a aj to len výnimočne.
Ak chceme vytvoriť partnerstvo s koňom, bolo by dobré k nemu pristupovať inak ako ku psovi a svoje správanie a vnímanie prispôsobiť tomu konskému. Byť vnímaví, všímaví, komunikovať a sústrediť sa viac na cestu ako cieľ. Mať väčší pôžitok z interakcie a spoločne zdieľaného času, ako z dosiahnutého výsledku. Je to spôsob, ktorý je vlastný viac ženám ako mužom a aj preto je pri koňoch viac žien. Akurát, že drvivá väčšina žien prebrala skôr ten mužský (dominantný) spôsob zaobchádzania s koňmi a pristupujú k životu s nimi a k ich trénovaniu ako k trénovaniu psov. Chcú, aby kôň poslúchal na slovo a podával určitý výkon. Ono sa to všetko dá a výsledky bývajú navonok aj pekné, ale je podľa mňa obrovská škoda, ak sa popri tom všetkom vytráca skutočná spolupráca a radosť zo spoločne stráveného času.
Je to ako pri tanci. Môžete s niekým tancovať tango a jeho prevedenie môže byť navonok očarujúce, ale ak sa tam vytratí iskra a vzájomne prepojenie oboch partnerov, bude to stále len predstavenie... nie tanec dvoch duší.
Na záver tejto kapitoly len zhrniem podľa mňa to podstatné.
Kôň potrebuje partnera. Autentického, vnímavého, spoľahlivého a spravodlivého. Ochotného počúvať a komunikovať. Človeka, ktorý vie čo chce a má jasný a čistý zámer (bez skrytých úmyslov), ale zároveň schopného prispôsobovať sa okolnostiam, neustále sa učiť a plynúť v čase. Vtedy kôň dokáže vydať zo seba maximum a vy sa viete spoľahnúť na neho.
Hoci o tom teraz píšem, úprimne priznávam, že "ja tam ešte nie
som".
Ale cítim v hĺbke duše, ako to je a ako to môže fungovať. Sú to len 4 roky čo som s koňmi intenzívne. Je to len začiatok mojej cesty, ale teším sa, že mám čo robiť celý zbytok života. Niekedy sa mi darí a inokedy nie. Podľa toho viem, ako na tom som - sama so sebou. No viem presne, čo hľadám, pozorujem dianie a učím sa za pochodu. Pretože ak to "skutočné spojenie" raz zažijete, už nič iné nebudete chcieť.
Daniela
