EVA BÁLIZSOVÁ
Úryvok z knihy Čarovné kone
časť Príbehy iných žien
Sedím, pozerám naše fotky so Sweety a rozmýšľam, čo mi moje "zvieratko" dalo ... všetko ... spoznala som úžasnú a prekrásnu bytosť, bez ktorej si môj život už neviem ani predstaviť. Zmenilo sa všetko, odkedy mi prišla do života. Ľudia, ktorí ma poznajú, sa ma pýtali, či som stratila "zdravý rozum", keď som na otázku, že ako sa mám, dala odpoveď, že "úžasne" - mám koňa. V ich očiach som videla hrôzu, ja som bola najšťastnejšia na svete.
Tá ozajstná premena sa ale odohrala vo mne. Od hromadenia hmotných vecí a od falošných hodnôt som sa začala presúvať do iného sveta, do úžasného sveta slobody, citov a lásky. Moje srdce sa začalo otvárať. Asi pred dvoma rokmi som čítala knihu Flow od uznávaného psychológa, Mihálya Csíkszentmihályiho, ktorý sa nám snaží priblížiť ten ideálny stav duše, keď je všetko v tom najväčšom poriadku, keď dokážeme byť prítomní v momente telom aj dušou. Okamih, keď sa nebojíme toho, čo bude zajtra a nebojujeme vo svojom vnútri s minulosťou. Chápala som síce, čo tým chce povedať, ale ten pocit, byť "tu a teraz" som zažila až pri mojej kobyle. Kľud, pokoj v duši, keď sa zastaví čas a ja sa pozerám do očí môjho koňa a v tom pohľade je všetko. Lieči sa duša a lieči sa telo. Pocit, ktorý je neopísateľný a nahradí zrazu všetky tie zbytočnosti, ktoré som považovala predtým za dôležité. Pracovná pozícia, peniaze, nové veci, hnať sa v jednom kuse za niečím. Keď sa konečne človek zastaví, ani nevie prečo to vlastne robí.
Chceme zapadnúť do sveta, kam nepatríme, necháme sa ovplyvniť cez sociálne médiá, cez reklamu a točíme sa v tomto začarovanom kruhu. Som nesmierne vďačná za to, že som sa dostala opäť na tú, podľa môjho názoru, správnu cestu. Vďaka koňom mi prišli do života aj noví, úžasní ľudia a falošných "kamarátov" som začala vymieňať za ozajstných.
Ale vráťme sa naspäť v čase, kde to všetko začalo. Asi pred vyše tridsiatimi rokmi. Zbierala som všetko, čo bolo o koňoch, čítala som knižky, na každý zdrap papiera som kreslila koníka, obdivovala som ich krásu a moje srdiečko túžilo po ozajstnom. Otec mi do dnešného dňa vyťahuje historku z detstva, keď sme boli v Budapešti a ja som mala moju obľúbenú konskú knižku aj na cestách vždy so sebou. Bolo to obrázkové leporelo, podľa rozprávania našich už tam nebolo poriadne vidieť ani obrázky, lebo som "odhľadkala" farbu z nich a toto leporelo mi spadlo v Budapešti do kanalizácie. Vraj som sa tak rozplakala, že otec musel posunúť mreže z kanalizačného otvoru a vyloviť moju knižku. Našťastie sa mu to podarilo, lebo som sa nechcela pohnúť ďalej, kým som nemala mojich koníkov opäť v rukách ... a dostali teda aj konskú "vôňu" 😊
Roky plynuli a zo mňa, z dieťaťa, vyrástol "dospelý" človek, ktorého medzitým okolie preformovalo, naučilo, že život treba brať vážne, lebo zo sna sa nedá žiť. Sen o koňoch ostal iba snom, nechala som sa ovplyvniť mojim okolím, ľuďmi, ktorí dávno zabudli, čo je šťastie. Po jednej ťažkej skúške som ale pochopila, že človek stratí všetko, keď prestane snívať a začne brať život príliš "vážne".
Budíčkom pre mňa bola jedna nešťastná nehoda, pri ktorej som myslela, že tam, v tom momente mi končí aj život. Bol to krásny slnečný deň začiatkom septembra, viezla som sa autobusom do Bratislavy ako každý iný deň. Tento deň sa stal ale osudným pre mňa, autobus cestou havaroval. Narazili sme v plnej rýchlosti do traktora a prevrátili sme sa. Všetko sa udialo neskutočne rýchlo, bola som ťažko zranená a v hlave mi chodila jediná myšlienka, kým som ležala na zemi a čakala na sanitku... či naozaj toto bolo všetko ?
V tom momente som si uvedomila, aká krehká je táto naša existencia, že naozaj hociktorý deň môže byť ten posledný. Prečo teda odkladáme všetko na zajtra, alebo si hovoríme, že raz... keď....
Čakať na to, aby podmienky boli ideálne, je tá najväčšia chyba. Neexistuje skúšanie, ladenie, každý deň v živote je reálny a je iba na nás, ako ten deň dopadne. Včerajší deň je minulosťou, zajtrajšok je iba sen, jediné čo máš, je DNES.
Vrátim sa ale ku koňom... z nehody som sa pozbierala, trvalo to síce dlho, ale práve toto obdobie ma dostalo naspäť bližšie k prírode.
Po troch týždňoch v nemocnici som bola opäť doma a čakala ma dlhodobá PN-ka, liečba, rehabilitácia. Psychicky som bola dosť zničená, vo sne som ešte pravidelne videla tú hroznú scénu nehody a najhoršie na tom bola moja pravá ruka. Pravá dlaň sa roztrhla, nervy sa nenávratne poškodili (vytrhli sa z ruky) a lekári mi nakoniec po štyroch operáciách povedali, že toto už lepšie nebude. Nebudem vedieť používať pravú ruku (musím k tomu pridať, že som praváčka).
Ruka ostala bez citu. Nakoľko v nej nemám nervy, necítim prsty, ale myšlienka, že už nikdy viac nebude fungovať, ma úplne dostala, vydesila. Celé dni, aj týždne som ešte verila na zázrak, že toto je iba nejaký zlý sen, zobudím sa a opäť budem mať ruku ako predtým, ale časom som musela pochopiť, môžem to skúšať hocijako, nemám cit v prstoch. Vyrevala som sa (zopár krát... netreba sa hanbiť ani za to) a potom som si povedala, že stačilo sebaľútosti.
Nasledovala veľmi dlhá cesta bolestivej rehabilitácie, cvičenie každý deň. Naučila som sa bez citu v ruke držať pero a písať, naučila som sa opäť používať prevodovku v aute, udržať pohár a piť (nejak na polceste som aj prestala rátať, koľko som ich rozbila). Musela som sa opäť naučiť úplne každodenné maličkosti, o ktorých si myslíme, že sú samozrejmosťou (napríklad zaviazať si šnúrky na topánkach, zapnúť gombíky, atď.) Lekári tvrdili, že to nebude možné (do dnešného dňa sa divia, ako som to zvládla).
Začala som chodiť na prechádzky, objavila som ticho, silu prírody a dostala som sa po veľmi dlhom čase opäť ku koňom, presne vtedy, keď som ich najviac potrebovala. Zrazu, každá moja vychádzka končila pri nich, objavila som stajne naokolo, pozerala som jazdcov a rozhodla som sa, že akonáhle mi to dovolí lekár s tou rukou, pustím sa do toho. Predtým, aj keď som vedela, že milujem kone, vždy bolo niečo, kvôli čomu som sa neodvážila... že už som stará, že nemám ani talent a v neposlednom rade, nie je to lacný "koníček".
Prihlásila som sa teda ako tridsaťšesť ročná na jazdecké hodiny a po prvej "skúške" som vedela, že som sa do toho definitívne zaľúbila. Konečne som bola v tom detskom sne, sedela som na koni a nikto mi už nemohol povedať, že na to nemám. Už ma nezaujímalo, čo si myslí okolie, rozhodla som sa byť sama sebou. Chodila som najprv iba raz týždenne, neskôr dva aj trikrát, dnes už jazdím skoro každý deň.
Nebolo to ale iba o jazdení, chcela som tráviť čo najviac času v konskej spoločnosti. Rozšírila som moju knižnicu s knihami o koňoch (viaceré sú spomenuté aj v časti použitej literatúry). Hodiny jazdectva som doplnila pozeraním edukačných videí, začala som navštevovať kurzy, semináre, ktoré sú zamerané na prácu s koníkmi v rôznych oblastiach.
Nestačí vedieť ako sa sedí na koni, treba ovládať aj prácu zo zeme, aby to naše fungovanie s naším zvieratkom bolo aj bezpečné.
Na ďalší odvážny krok som sa dala asi dva roky neskôr. Mať vlastného koňa - znelo to v prvej chvíli, ako veľmi ďaleký, neskutočný sen, ale akonáhle som sa odvážila opäť snívať, prestala som pochybovať a začala som ignorovať moje okolie, ktoré tvrdilo, že je to nemožné, začali sa diať zázraky.
Musíme si uvedomiť, že všetko čo si predstavíme v hlave po nejakom čase sa zhmotní aj na fyzickej úrovni. Preto nie je jedno, že čo tvoríme myšlienkami každý jeden deň. Klietku, v ktorej sedíme sme si budovali od detstva a ešte dodnes nás to láka, aby sme sa tvárili, že sme obete v nej. Najťažším krokom je práve preto vydať sa na novú cestu za naším snom.
Dostala som správu, že je na predaj úžasná kobyla, ktorá by sa nemala dostať do "zlých rúk". O dva dni sme ju išli pozrieť a hneď som vedela, že je to ONA. Tá zhoda so mnou, modrooká, fľakatá "blondýna", nemôže byť žiadna náhoda, našli sme sa 😊 kúpila som si koňa. To celé sa udialo presne vtedy, keď som tomu konečne začala veriť, že je to možné a splnila som si môj detský sen.
Foto: Anna Bešková
Plán bol síce úplne iný 😊, ale nie náhodou sa hovorí, že tvoje zvieratko si ťa nájde. Pôvodne som chcela koňa na moje štyridsiate narodeniny, mal to byť hnedý, pokojný, aspoň desať ročný valach. Štyridsať budem mať iba tento rok a zrazu predo mnou stála šesť a pol ročná fľakatá kobyla. Nič z toho, čo som pôvodne plánovala, ale viem, že takto to malo byť.
So Sweetynkou sme spolu už druhý rok a som presvedčená, že nič lepšie sa mi ani nemohlo stať. Prišla do môjho života presne vtedy, keď som ju najviac potrebovala a asi ma zachránila pred najhorším, zachránila ma pred sebou samou. Od nehody uplynulo päť rokov a dnes sa na to už pozerám tak, že to najhoršie v mojom živote bolo asi aj to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Dostalo ma to naspäť na cestu k sebe, na cestu ku koňom. Od Sweetynky som sa naučila, že všetko má svoj čas. Pri koňoch sa nemôže človek ponáhľať, ukľudní sa, zastaví sa, prehodnotí určité veci. K tomuto spoznaniu ma viedlo zopár pádov. Naučila som sa, že keď sa nezastavíš, tak život alebo tvoj kôň ťa zastaví 😊. Často ju sledujem aj v stáde a vidím v nej seba v bežnom živote. Nie je konfliktná, skôr ustúpi a sleduje ostatných z diaľky, čo budú robiť a v tom správnom momente sa opäť pridá. Vyzerá nevinne s jej modrými očkami, ale je to iba krycí manéver. Tvári sa krehko, jemne a elegantne, ale vie byť neskutočne tvrdohlavá! Veď už som aj počula, že "aký pán, taký kôň" a "aká pani, taká kobyla".
Po prvej eufórii a po prvom týždni spoločného života so Sweety nasledoval moment pravdy - mám mladú kobylu, plnú energie, na ktorú som nebola pripravená. Našťastie som mala pri sebe perfektnú trénerku a dnes už aj kamošku, ktorá mi pomáhala. Po prvých pádoch sme sa rozhodli, že jazdiť bude ona a ja s ňou budem robiť zo zeme, kým sa s ňou naučím fungovať a odvážim sa opäť do sedla.
Aj keď som bola zo začiatku často na zemi, nikdy som za to nevinila moju kobylu, vždy som si položila otázku, prečo? Čo mám zmeniť, aby to najbližšie nedopadlo takto? Kôň je aj perfektným zrkadlom človeka, zrkadlom duše. Pred koňom sa nedá nič tajiť, netrvá ani minútu, kým si ma prečíta a presne vie, čo si v ten deň môže dovoliť.
Som s ňou každý deň, pracujeme, jazdíme, učíme sa, respektíve ja sa učím, výnimkou je iba, keď som niekde odcestovaná. Každý deň odchádzam od nej s pokojom v duši, ktorá sa nedá nijak inak nahradiť. Kone sú perfektné bytosti a keď ich raz pustíme do života, keď ich raz pustíme k sebe, objavíme čarovný, neopísateľný svet, z ktorého už viac nechceme ísť späť do "normálneho života".
Je to ale aj svet so záväzkami, na ktoré nesmieme zabudnúť. Ako som už písala, je to drahý "koníček", nie iba finančne, ale aj časovo. Naše prvé stretnutie so Sweety bolo magické a vedela som, že chcem mať túto úžasnú bytosť pri sebe do konca našich dní.
Je to ako vzťah, ktorý si chceme udržať a vieme preto, že nie je to iba do "dobrého počasia", ale postaráme sa o toho druhého aj v zlých časoch.
Treba platiť ustajnenie, treba myslieť na vhodné krmivo, na veterinára, na kováča. Idem za ňou aj keď prší, aj keď mrzne vonku, ale aj v tom najväčšom teple v lete, keď si robím starosti, ako jej ružový nos mám chrániť pred spálením na slnku. Tesne pred kúpou mi bývalá majiteľka odovzdala do rúk jej genetické testy, bola u nej potvrdená genetická choroba, tzv. PSSM.
Nevzdala som sa jej, študovala som všetko, čo som našla k téme na internete, bavila som sa s veterinármi, hľadám riešenie, ako ju udržať dlhodobo "zdravú". Chodím jej kupovať špeciálne krmivo, starám sa o ňu, aby mala zabezpečený pohyb, ako radili veterinári. Je to vzťah s tou najúprimnejšou bytosťou, láska, ktorá sa nedá porovnať so žiadnou inou.
Ľudia sa ma pýtajú, či mi to stojí za to ... definitívne áno.
Eva Bálizsová
Zakladajúca členka občianskeho združenia Čarovné kone.
Venuje sa práci s deťmi a s koňmi ako lektorka, individuálne aj v skupinách (pozri tiež Zaži kone)
Je motivačná bloggerka a pôsobí v oblasti realít ako maklérka.
Mobil: +421 910 157 254
Email: ebalizsova@gmail.com
Jazyk: Slovensky, Magyar, English, German
Pezinok