Sociálny a citový život koní

13.05.2021

Kôň potrebuje priateľov a to rovnocenných, v podobe iných koní. Ak žije sám, medzi ovcami či medzi štyrmi stenami a nemá možnosť potrebných interakcií, tak je ochudobnený o zdravý duševný a telesný vývin. Veď si predstavte, že by ste žili len medzi opicami, alebo medzi psami. Možno by vám chvíľu bolo aj dobre (veď s niektorými ľuďmi je to oveľa ťažšie), ale dlhodobo by ste boli ochudobnení o možnosť porozprávať sa ako rovný s rovným, zdieľať spoločné chvíle "po svojom" a hlavne cítiť sa súčasťou jednej rodiny. Dá sa to, ale je to podľa mňa škoda.


Ak ste ešte nevideli kone v spoločnosti iných koní, vrelo odporúčam vyhľadať si nejaký dokument o koňoch alebo aspoň pozorovať voľne sa pasúce kone v stáde, niekde za mestom. Nemyslím tie kone, ktoré trávia časť dňa oddelene vo svojich výbehoch (bežná prax v športových stajniach), ale tie kone, ktoré žijú spolu, v jednom stáde. Kone sa totiž spolu nielen radi pasú a oddychujú, ale aj hrajú a škrabkajú sa navzájom či sa spolu premiestňujú. 

Život v skupine im dáva pocit bezpečia a sily, pretože "spolu vidia viac". Vo voľnej prírode to pre kone môže byť otázka života a smrti a preto je pre nich "byť spolu" stále dôležitejšie ako "vyhrať". A tento inštinkt "zostať spolu" nevymizol ani za tých niekoľko tisíc rokov, čo žijú medzi ľuďmi. Ak pochopíme túto ich základnú potrebu, môžeme s ňou lepšie pracovať aj pri komunikácii s nimi, výcviku aj spôsobe chovu.  

Kone majú bohatý sociálny život a neustále medzi sebou komunikujú i vytvárajú priateľstvá. Nájdu sa takí, ktorí sa moc "nemusia", ale aj takí, ktorí bez seba nemôžu existovať. Hoci sa život domestikovaných koní značne líši od koní žijúcich voľne v prírode, stále v ich živote platia podobné, ak nie rovnaké pravidlá spolužitia. Interakcie v stáde koní sa menia podľa okolností, aktivít aj podľa počasia či zdravotného stavu alebo naladenia jednotlivcov. V neposlednom rade sa interakcie členov odvíjajú aj podľa ich hierarchie v stáde a talentu jednotlivých koní (kone totiž majú v stáde svoje úlohy). 

Vo svojej podstate sú ich vzťahy veľmi podobné tým našim, ľudským. Kone vedú neustály dialóg a riešia si denné prevádzkové záležitosti, napríklad kto bude kde žrať, kto sa bude s kým hrať, kto sa prvý napije, čo budú robiť, kam pôjdu a podobne. Komunikácia je vlastne základom ich existencie. Tvorí väčšinu ich času, tak ako aj v živote ľudí. Ich dorozumievacím prostriedkom je hlavne neverbálna komunikácia "od hlavy po päty", ale aj zvukové prejavy. V ich komunikácii hrá dôležitú úlohu postavenie a prejavy tela - gestika (uši, nohy, chvost, krk), ale aj mimika, proxemika a haptika (ako súčasť neverbálnej komunikácie) - t.j. pohyby a výraz tváre (mimika) a komunikácia vzdialenosťou jedinca voči ostatným členom skupiny (proxemika) a využíanie dotykov (haptika - tá je pri koňoch mimoriadne dôležitá). 

A teraz si predstavte, že kôň takto chce komunikovať aj s človekom. 

Používa celé svoje telo a snaží sa s ním viesť neustály dialóg, v snahe o dohovor. Väčšinou sa ale stáva, že ho nikto nepočúva, resp. sa mu človek len snaží vnútiť svoju vôľu. Je to podľa mňa obrovská škoda, pretože tak človek stráca "parťáka" pre svoje dni a získava len "sluhu", ktorý má plniť jeho priania. 

Je to podobné ako s deťmi či psami. Aj oni veľmi radi spolupracujú a vie byť s nimi pohoda aj sranda, len potrebujú našu dôveru, autenticitu a ochotu vypočuť ich a vnímať aj ich potreby a samozrejme aj láskavé ale pevné hranice. 

Rodinný a spoločenský život koní je tiež veľmi podobný tomu nášmu. Napríklad možno pozorovať, že staršie kone vychovávajú mladé kone a svojim správaním im ukazujú želaný stav, niečo ako pravidlá slušného správania sa. Ak koňom chýba tento prirodzený vývoj, môžu mať v dospelosti problémy pri nadväzovaní nových vzťahov či v interakcií s inými. 

A aj keď je v stáde vždy niekto, kto má "širšie lakte" a viac sily pre konkrétnu aktivitu, klasická hierarchia ako ju chcú vidieť ľudia (ten silnejší, resp. šéf má vždy pravdu) medzi koňmi, žijúcimi v ich prirodzenom prostredí, viac menej neexistuje. Hoci sa príklad lineárnej hierarchie často využíva aj vo výcviku koní, posledné výskumy voľne žijúcich zvierat (cicavcov a niektorých vtákov) poukazujú na fakt, že medzi jedincami je prirodzenejšie takzvané "zdieľané vodcovstvo" alebo rodinná hierarchia. 

To znamená, že v rozhodovaní sa striedajú podľa ich skutočných schopností a danej situácie. V tomto zmysle vodca znamená "ten ktorý vie" a nie "ten, ktorý má moc/silu". V bežných situáciách má viac "sily", resp. dôrazu ten, pre koho je daná aktivita či situácia dôležitejšia alebo má viac skúseností. A tak môže niekedy udávať smer a čas napájania najstaršia kobyla, čas pre hru aktívny mladý jedinec a nového kamaráta si môže pre seba strážiť ten, komu je najviac sympatický. Pravdou však zostáva fakt, že na prieskum či obranu stáda pred votrelcami (nové jedince, dravec a pod.) využije svoje schopnosti asi najskôr "chlap, čo sa nebojí", teda kôň (valach alebo žrebec), ktorý sa nebojí vyraziť a použiť svoju silu. 

Podobne ako v ľudskom svete, aj v tom konskom je základom spoločenstva rodina - stádo, ktoré tvorí skupina kobýl, žrebec a ich potomkovia. Ak je v okolí dostatok potravy a priestoru, vznikne stádo tvorené viacerými rodinami či podstádami mladých jedincov. Ak sú zdroje obmedzené (voda, potrava, priestor, príležitosť pre rozmnožovanie), tak kone vedia využiť aj svoju silu a o svoje miesto zabojovať "zubami, kopytami". V tomto prípade začína fungovať určitá hierarchia (silnejší resp. drzejší vyhráva) a bojovnosť, ktorú tak často vidno v umelých podmienkach, je považovaná za "normálnu". Ide tu však len o východisko z núdze a nie prirodzenú povahu koní. 

Vo svojej podstate sú kone mierumilovné stvorenia túžiace po dohode, ochrane a spolupráci. 

V mnohom tak život koní pripomína život nás, ľudí. Hoci každý vo svojom vnútri túžime po mieri a dohode, často kvôli "organizácii sveta" bojujeme a súťažíme. 

Komunikácia medzi koňmi je vlastne najdôležitejšia časť ich dňa. Používajú širokú škálu tkz. upokojujúcich signálov, ktorých cieľom je dohodnúť sa bez vzájomného ublíženia si. Výraznejšie konflikty vznikajú zväčša len na začiatku spolužitia, napríklad keď do stáda príde nový člen a ostatní potrebujú zistiť, "čo je zač". Po vzájomnom predstavení a úvodných potyčkách, zavládne vo väčšine prípadov mier a situácia sa ukľudní, aj keď môže zanechať pár odrenín a vykusnutej srsti. 

V porovnaní s človekom majú kone v oblasti sociálneho života jednu úžasnú schopnosť. Akonáhle vyriešia jednu situáciu, každá ďalšia situácia je pre nich rovnako nová ako tá predošlá. 

Na jednej strane je to pre nás dobre, pretože ak sa pomýlime alebo im raz aj nechtiac trochu ublížime, nebudú nám to zajtra vyčítať. Na druhej strane však od nás vyžadujú absolútnu pravdivosť a prítomnosť a nie spoliehanie sa na to, čo fungovalo včera. Niekedy to naozaj vyzerá, že kôň testuje, ako na tom aktuálne sme a či si pamätáme predošlú lekciu. Ak ste sa napríklad včera s koňom na niečom dohodli, neznamená to, že dnes to bude automaticky rovnako. Zvykne sa ešte opýtať a preveriť vaše zámery. Je to veľmi podobné ako s deťmi. Aj tie sa vás budú pýtať dovtedy, kým vám neuveria, že to naozaj myslíte vážne. Nepovažujem to za nič zlé, skôr naopak, som veľmi vďačná za túto úprimnú spätnú väzbu. Ak som totiž úplne autentická a prítomná celým svojim ja, nezvykne padnúť ani jedna otázka navyše. 

V podstate to znamená, že aktuálne situácie si kone nezaťažujú minulými konfliktami alebo očakávaniami tak, ako to robia ľudia. Samozrejme nie úplne, pretože pamäť kone samozrejme majú a extrémne skúsenosti môžu zasiahnuť až do hĺbky ich osobnosti a oslabiť dôveru v nás aj chuť spolupracovať. Nie je to ale také bežné, ako sa to často deje medzi ľuďmi. Nezostáva v nich včerajší hnev ani závisť či sklamanie z nedorozumenia, takže po vyriešení konfliktu začínajú opäť akoby "od nuly". 

Kone sú navyše veľmi dobrí "empatici", čo znamená že vedia vycítiť emócie svojich druhov a na základe toho aj reagovať a ich "senzory" siahanú oveľa ďalej ako len okolo tela. Energetické polia a mimozmyslové vnímanie je vo svete koní rovnako málo prebádaná oblasť ako pri ľuďoch, ale to neznamená, že neexistuje. Nevyvrátiteľný je dnes však už fakt, že kone cítia emócie a nálady / energie svojich druhov (vrátane ľudí) a vedia to aj na diaľku. Preto sa môže stať, že sa kôň splaší aj bez zjavnej príčiny, no dôvodom môže byť splašený kôň niekde za rohom alebo rozrušený jazdec. 

Kôň žijúci vo voľnej prírode sa vie sám o seba postarať a žiť v harmónii s ostatnými členmi svojho stáda. Vie kedy potrebuje oddychovať, ako sa vyhnúť nebezpečenstvu, kde má nájsť vodu a potravu, kto je pre neho vhodný partner, ako sa postarať o svoje potomstvo alebo vyliečiť sa. Vie zároveň ochrániť seba či svoje potomstvo pred predátormi a to bez toho, aby ohrozil ostatných členov svojou ohromnou silou. Aby toto všetko mohol dosiahnuť, má miliónmi rokov overované inštinkty, širokú škálu vyjadrovacích prostriedkov, zdatné telo, rozvinutú empatiu a bohatý citový život. 

Ak mu úplne odoberieme jeho slobodnú vôľu a neustále ho tlačíme do toho, čo je pre neho neprirodzené (ale pre ľudí pohodlné alebo praktické), stáva sa z neho obyčajný otrok a bezduchý nástroj v rukách ľudí. Často sa to prejaví na jeho zdraví, duševnom i fyzickom či jeho ochote k spolupráci a výkonom. Potlačením jeho prirodzených schopností sa stráca jeho pravá podstata, ktorá nás vlastne pôvodne ku koňom pritiahla. 

Zadovážiť si koňa a nevedieť, čo je zač, je ako kúpiť si Ferrari a jazdiť s ním do najbližšieho obchodu v dedine po pivo. Možno sa s ním vieme pochváliť a uchlácholiť svoje ego, ale skutočný zážitok a jeho plný potenciál s ním nemáme šancu takto precítiť.

Pristavme sa na chvíľu pri pocitoch, o ktorých sa v súvislosti so zvieratami vie toho ešte stále málo. Jedno je však isté. Kone, rovnako ako ostatné cicavce, majú s ľuďmi spoločné základné citové prežívanie a potrebu byť súčasťou skupiny. 

Ak sú pocity dlhodobo neprejavené a nevypočuté, prichádza k ich otupeniu alebo potlačeniu a ochota jedinca k spolupráci a dôvera v iných sa znižuje. Podobne ako ľudia, aj kone sa môžu potom uzavrieť do svojho vnútorného sveta a prestať komunikovať úplne. Sú tam telom, ale nie dušou... rovnako ako niektorí ľudia. Spoznáte to podľa chýbajúcej "iskry" v očiach. Alebo sa z nich stávajú "tlakové hrnce", ktoré vybuchnú akonáhle sa nádoba naplní, prípadne sa niekto nechtiac dotkne spúšťacieho gombíka. Dohoda s nimi je potom náročnejšia a často aj nevyspytateľná. Pri bytostiach s hmotnosťou približne 600 kg to môže byť naozaj nebezpečné. 

Pocity, o ktorých hovorím majú vlastne všetky cicavce, nevynímajúc človeka. Hoci máme v porovnaní so zvieratami oveľa viac rozvinutú šedú (premýšľajúcu) mozgovú kôru, tak primárna časť mozgu, nazývaná "starý mozog", nám funguje rovnako. Ak sa teda pozrieme na základné emočné systémy ako sú strach, hnev, smútok, radosť, starostlivosť a hravosť, ich prežívanie je veľmi podobné, ak nie úplne rovnaké u zvierat aj u ľudí. Uznaním ich existencie (nie potláčaním) a porozumením tomu, ako fungujú, sa dostávame do novej dimenzie vzájomných vzťahov nielen medzi ľuďmi, ale aj medzidruhovo. 

Toto všetko robí z koní úžasné bytosti žijúce neustále v prítomnom okamžiku, ktoré dokážu žiť v harmonických vzťahoch a v duševnej rovnováhe, po ktorej tak prahne čoraz viac ľudí. Už sa to len od nich naučiť:-)


Daniela Tejkalová


Zaujíma vás život koní? Chcete sa ním inšpirovať? 

Sledujte, čo nové chystáme v roku 2021: 

Čo máme nové?